Poznáte to: zástava stúpa na stožiar, znie hymna, oči slzia. Aj tí cynickí a bezcitní spomedzi nás sotva môžu tvrdiť, že sa im to nikdy v živote nestalo. Že ich neovládol pocit hrdosti na vlastnú krajinu. Všeobecne alebo pri konkrétnej príležitosti. Tom Smith z Národného strediska pre výskum verejnej mienky pri Chicagskej univerzite (USA) a jeho doktorand Seokho Kim v tejto veci vyšli z reprezentatívnych údajov 33 krajín, ktoré boli zozbierané v rámci Programu medzinárodných sociálnych prieskumov, čo je celosvetové konzorcium prieskumníkov verejnej mienky. Išlo o posúdenie zmien vo vnímaní národnej hrdosti medzi rokmi 1995 -- 1996 a 2003 -- 2004 a skúmanie vplyvov globalizácie na pocity ľudí týkajúce sa vlastenectva. Respondenti sa mali vyjadriť k dvom skupinám otázok. Jednak k všeobecnejším typu "Radšej by som bol občanom svojej krajiny, ako ktorejkoľvek inej" či "Moja krajina je vlastne lepšia, ako väčšina iných". Jednak ku špecifickejším, týkajúcim sa úspechov krajiny vo vede a technike, umení, športe a jej politickej váhy vo svete. V prvej sérii dosiahli najvyššie hodnotenie občania Venezuely. Špičku tvoria občania USA, Austrálie, Rakúska, Čile, JAR, Kanady, Nového Zélandu a Izraela. V druhej najlepšie obstáli USA pred Venezuelou, Austráliou, Rakúskom, JAR, Čile, Kanadou, Filipínami a Izraelom. Spodok rebríčka tvoria prevažne európske krajiny. Od posledného miesta sú to východ Nemecka, Lotyšsko, Švédsko, Slovensko, Poľsko, západ Nemecka, Taiwan, Francúzsko, Švajčiarsko a Česko. Mnohí sa v nich cítia rovnako Európanmi, ako občanmi vlastnej krajiny.
Zdroj: International Journal of Public Opinion Research z 1. marca 2006.