Exorcizmus, čiže rituál vyháňania diabla, v širšom zmysle nečistých, démonických síl, nie je cudzí nijakému kultúrnemu kontextu. Nápad Pápežskej univerzity Regina Apostolorum usporiadať tohto roku súbor prednášok na tému Exorcizmus a modlitba, mohol prekvapiť azda iba tých, ktorí sa domnievali, že súčasný Vatikán nadväzuje na "modernizmus" pápeža Jána XXIII. Pontifikát pápeža Jána Pavla II. takto skôr totiž potvrdzuje príklon ku konzervativizmu.
Katolícka cirkev, znepokojená priveľkou popularitou okultizmu, chce opäť upriamiť pozornosť kňazov a študentov teológie na potrebu definovania a prenasledovania "diabla". Má to svoju svetlú, ale aj odvrátenú stranu. Napríklad nesporným pozitívom je, že cirkev má záujem presnejšie definovať, demystifikovať tabuizovanú tému exorcizmu. Pokiaľ však ide o negatívnu stránku zápasu s "démonmi", bude užitočné nespúšťať zo zreteľa, že aj nepatrné odobrovanie exorcizmu v širšom inštitucionálnom rámci sa môže niekde stať predmetom dezinterpretácie a spustiť honbu na domnelé bosorky.
Boj s diablom
Podľa stereotypnej cirkevnej predstavy do "ríše diablovej" patrili a patria aj mimocirkevné, inštitúciami nepodchytené, určitým liberalizmom poznačené spirituálne aktivity. Mnoho tradičných i novších ezoterických techník, ktoré pre výskum ľudskej psychiky a predovšetkým menej preskúmaných krajín mozgu môžu byť obohacujúce, sa potom často hodnotí ako prejav satanizmu.
Satanizmus je pojem, pod ktorý sa zmestí naozaj kadečo: vystupňovaná sexualita, hedonizmus, ideológia na hranici kriminality, zmysel pre podvratný humor. Americký satanista a spisovateľ Anton Szandor LaVey vo svojej Satanskej biblii napísal: "Satan je najlepším priateľom, akého kedy cirkev mala, pretože ju celé tie roky pomáhal udržiavať v chode".
Svet rozdelený medzi vládcu démonov a boha nájdeme už v Starom zákone. Pokušiteľ sa činí už pri prvých ľuďoch. V knihe Jób boh dokonca uzavrie so satanom zmluvu, aby potom spoločnými silami skúšali Jóbovu oddanosť. Boh satanovi povoľuje, aby s Jóbom naložil podľa vlastného uváženia: "Hľa, všetko, čo má, je v tvojich rukách, iba jeho samého sa nedotkni!"
Kým kniha Jób predstavuje satana ako vykonávateľa božej vôle, s ktorým sa možno dohodnúť, pretože boh je len jeden a beztak je najmocnejší, zatiaľ napríklad v perzskom dualistickom náboženstve mazdaznan sú bohovia hneď dvaja -- Ahura Mazda, vládca svetla a Ahriman, vládca tmy -- a sú rovnako mocní, čo znamená, že kompromis medzi nimi sotva prichádza do úvahy. Motív mýtického zápasu medzi dvomi antagonistickými silami sa preniesol aj do kresťanského prostredia a našiel svoje vyjadrenie vo vykonávaní exorcizmu.
Začiatky kresťanského exorcizmu
Exorcizmu sa venoval už Ježiš Kristus. V Evanjeliu podľa Matúša si možno o vyháňaní démonov prečítať takúto pasáž: "Keď prišiel na druhý breh do gadarského kraja, vybehli oproti nemu dvaja posadnutí zlými duchmi; vyšli z hrobov a boli takí zúriví, že sa nik neodvážil chodiť tou cestou. Zrazu skríkli: ,Čo ťa do nás, Syn Boží?! Prišiel si sem predčasne nás mučiť?´ Neďaleko nich sa pásla veľká črieda svíň. Zlí duchovia ho prosili: ,Ak nás už vyháňaš, pošli nás do čriedy svíň!´ On im povedal: ,Choďte.´ A oni vyšli a vošli do svíň." (Mt 8, 28 -- 32)
Ježiš právomoc vyháňať démonov dal aj svojim apoštolom: "Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste; malomocných očisťujte, zlých duchov vyháňajte." (Mt. 10,8) Právo "vymetať diabla" po apoštoloch zdedila katolícka cirkev, ktorá má tento obrad zakotvený v Rituale Romanum. Uskutočňovať ho môžu špecializovaní kňazi, s povolením biskupa a iba vtedy, keď sa na základe podrobných vyšetrení u "posadnutého" vylúčila možnosť duševnej choroby. Určovanie "posadnutosti" sa opiera o príznaky, ako napríklad: hovorenie cudzím jazykom, ktorý posadnutá osoba neovláda, prejavovanie nadľudskej sily, ústne prejavy "diabla" u posadnutého. Obrad exorcizmu sa vždy realizuje vo forme výzvy, aby "diabol" hostiteľské telo opustil. Kňaz používa kríž, svätenú vodu a má na sebe superpelíciu a štólu fialovej farby.
Okultizácia cirkvi?
Praktiky exorcizmu mnohí považujú za dedičstvo stredovekej poverčivosti, zdá sa však, že prenasledovaniu diabla sa bude dobre dariť aj v tomto storočí. Najmä v krajinách ako Taliansko, Španielsko, Poľsko či Bavorsko, kde katolicizmus je pevne zakorenený. V susednom Poľsku, kde sa ku katolicizmu hlási 95 percent obyvateľstva, sa počet cirkvou odobrených "vyháňačov diabla" neustále zvyšuje. Vlastným exorcistom disponuje už každá z 15 diecéz a 26 biskupstiev.
Ťažko odhadnúť, nakoľko bude oživený exorcizmus účinný. Isté však je, že do života cirkví vracia jednoznačné prvky okultizmu. Pokúša sa totiž aplikovať tie isté metódy ako mágovia a medicinmani. A ak sa mágia definuje ako zásah do prírodných procesov bez priameho, fyzického kontaktu, tak potom cirkev inštitucionalizuje mágiu, teda to, proti čomu toľko bojovala.