V ostatnom čase dávajú mnohí umelci otvorene najavo svoj názor na rôzne politické a spoločenské témy, podpisujú petície, kandidujú... Prečo sa nezapájate aj vy?
-- Zapájam sa tým, čo robím. Napríklad náš festival považujem za dôležitý v šírení myšlienok tolerancie, komunikácie a slobody. Preangažovanosť mi je však smiešna. Petície smerom k ministerstvu kultúry či k STV len vytvárajú dojem, že kultúra závisí od štátnych inštitúcií. Umelci akoby stratili vnútornú slobodu, tvorbu podmieňujú rozhodnutiami nejakých úradníkov. A kandidovanie a hranie na mítingoch je vyložene trápne.
Hudobný festival Pohoda organizujete v spolupráci s ministerstvom obrany. Nevnímate to ako politickú angažovanosť?
-- Nie. Spolupracujeme s ministerstvom ako s vlastníkom priestorov. Je úžasné, že doba pokročila tak ďaleko, že vojenský priestor sa dá využiť na zrealizovanie alternatívneho festivalu, na ktorom sa stretnú ľudia rôznych názorov, napríklad aj zarytí pacifisti. Pri rokovaní som sa neznížil k nijakým politickým nadbiehačkám -- vybavovanie trvalo roky a spolupráca dnes prebieha úplne štandardne. V žiadnom prípade by som sa nedal použiť napríklad v kampani kohokoľvek z ministerstva. Nie sme od letiska závislí. Ak by sme ho nemohli slobodne použiť, festival by bol inde.
Napriek vašej mladosti mnohí vnímali Bez ladu a skladu ako protirežimovú kapelu...
-- Angažovaní sme boli tým, že sme sa nezúčastňovali na rôznych prorežimových akciách, ako bol Festival politickej piesne a podobne. Chceli sme iba slobodne hrať a spievať, nerobili sme kompromisy v textoch. Nadbiehanie vtedajšej politike nám bolo smiešne, ako je nám smiešne aj teraz. Ibaže vtedy to bolo nadbiehanie zločineckému režimu.
V Česku sa mnohí hudobníci, herci, spisovatelia snažia o zákaz komunistickej strany. Prečo táto téma nezaujala aj slovenských umelcov?
-- Česko malo rozvinutejšiu alternatívnu scénu, problémy malo oveľa viac umelcov, niektorí skončili vo väzení len vinou svojej tvorby. Komunistická strana by logicky mala byť postavená mimo zákona, pretože jej ideológia je postavená na nenávisti a násilí, podobne ako fašizmus. Asi sa však nedokážeme jednoznačne vyrovnať s vlastným zlyhaním, vyložene ho zahmlievame, veď aj najdôveryhodnejší slovenský politik sa hrdo hlási k svojej komunistickej minulosti. Umelci sa radšej angažujú tam, kde neohrozujú svoju popularitu -- keďže u nás má ku komunizmu veľa ľudí blízko, umelci to podvedome radšej neriešia.
Hollywood i množstvo rockových hudobníkov v USA zväčša podporujú vo voľbách Demokratickú stranu. Myslíte si, že umelci zákonite podporujú skôr liberálne či socialistické strany?
-- Samozrejme. Umelcov masy priťahujú, radi sa pridávajú k frázam o mieri, slobode a sociálnej spravodlivosti. Každý cítiaci človek chce mier, slobodu a nechce chudobu. Preto je paradoxné, že napríklad zásah v Iraku, ktorý skoncoval s neslobodným režimom, je vnímaný negatívne. Konkrétny čin, žiaľ, dokážu prevalcovať plamenné reči, a tie sú príťažlivejšie aj pre umelcov, neohrozujú ich popularitu. Vysvetľovanie reality a osobnej zodpovednosti je nudnejšie a môže ohroziť vašu obľúbenosť.
Býva podpora umelcov politikom nezištná alebo je to podpora všetkým, ktorí zaplatia?
-- Ako u koho. Elán hral komunistom, HZDS i KDH, to je krásny príklad rebelov, ktorí za peniaze nerebelsky zahrajú komukoľvek. Verím však tomu, že mnoho umelcov hrá nezištne, napríklad v kampani Rock volieb, ale aj v podpore rôznym stranám.
Čo podľa vás prináša spojenie politikov a umelcov jednej i druhej strane?
-- Politici si chcú zvýšiť popularitu, umelcom prináša peniaze alebo nejaké možnosti. Ale môže ísť aj o prirodzené vzťahy, že umelec chce podporiť svojich priateľov alebo ideu, ktorej verí.
Za akých okolností by ste hrali na predvolebnom mítingu?
-- Jedine pri ohrození demokracie alebo, nedajbože, na koncerte za získanie stratenej slobody. Neviem si predstaviť hrať konkrétnej politickej strane, cítil by som sa trápne.