Chatam Sofer -- rabín a predseda rabínskeho súdu, učenec a učiteľ, komentátor Tóry a Talmudu, ale aj básnik, manžel a otec. Vďaka nemu je Bratislava pojmom v kruhu ortodoxných Židov. Nežidovským obyvateľom mesta, v ktorom viac ako tri desaťročia pôsobil, však jeho meno veľa nehovorí. Len v posledných rokoch sa situácia pomaly mení. Ľudia však stále poznajú skôr abstraktný chýr než reálnu osobnosť, ktorej historik Heinrich Flesch udelil prívlastok "najžiarivejšia hviezda v dejinách prešporskej obce".
Chatam Sofer, vlastným menom Moše Schreiber, sa narodil 25. septembra 1762 vo Frankfurte nad Mohanom. Jeho otec bol pisárom Tóry, matka vnučkou hlavného frankfurtského rabína. Doma nasával atmosféru viery, náboženského cítenia a vášnivých diskusií o otázkach Tóry. Už vo veku 10 rokov polemizoval so svojím otcom, nebál sa oponovať názorom rabínskych autorít. Religiózne vzdelanie zavŕšil na známej ješive (rabínska škola) v Mainzi.
Neverejné rukopisy
Po absolvovaní školy sa vrátil domov, ale ako 19-ročný opustil spolu so svojím učiteľom Nathanom Adlerom rodný Frankfurt. Postupne pôsobil v Prostějove, Boskoviciach, Strážnici, Novém Městě, Mattersdorfe. Komentármi Tóry a Talmudu i množstvom dobrozdaní v sporných otázkach náboženského práva si získal všeobecný rešpekt. Dňa 15. septembra 1806 ho predstavitelia početnej a významnej bratislavskej židovskej obce zvolili za rabína a predsedu rabínskej školy. O mesiac neskôr, 13. októbra 1806, sa definitívne presťahoval do nového pôsobiska, kde zotrval až do smrti 3. októbra 1839.
Napísal (v hebrejčine) viac ako 90 prác, ale aj množstvo listov a rabínskych dobrozdaní. Päť zväzkov diela Še´elot Vetešuvot Ha-Chatam Sofer (Responzá Chatama Sofera), komentáre Tóry (Chiduše Torah Moše: zo začiatočných písmen názvu vznikol jeho pseudonym Chatam) a Talmudu (Chiduše Chatam Sofer al Ha Šas) predstavujú pre ortodoxných veriacich dodnes základnú študijnú literatúru. Jeho dielo vyšlo až po autorovej smrti. Rabín súhlasil, aby záujemcovia čítali a študovali jeho rukopis, ale počas svojho života odmietal ich zverejnenie.
Všetko nové Tóra zakazuje
Veľa času a energie venoval výučbe na bratislavskej ješive, ktorá vtedy patrila medzi najznámejšie rabínske školy. Výsledky dlhoročného pedagogického pôsobenia ilustruje úryvok z rozsiahleho epitafu na Soferovom náhrobku: ...celý ľud zo všetkých strán, od mladíka až po starcov, šiel plačúcky za jeho rakvou. Okrem týchto, tristo vybraných mládencov, ktorí deň čo deň naslúchali jeho učeniu, päťdesiat z nich nieslo knihy jeho komentárov, ktoré im zanechal v rukopisoch. Okrem týchto, jeho žiaci, ktorí sedia na rabínskych kreslách v okolí mesta, prišli trúchliť nad svojím učiteľom a oplakávať ho.
Popri spomenutých aktivitách si našiel čas aj na poéziu, inšpirovanú najmä židovskými sviatkami. Vyšla súborne pod názvom Širat Moše (Mošeho pieseň). Autobiografické dielo Sefer Hazikaron (Pamätná kniha) reflektuje obliehanie Bratislavy napoleonskými vojskami.
Charakteristickou črtou osobnosti Chatama Sofera bola hlboká zbožnosť. Oddanosť viere staval nad ostatné hodnoty vrátane vlastnej rodiny. Mal pevné zásady, ktoré nemenil. Podľa súčasného bratislavského rabína Barucha Myersa "bol zástancom tradícií a statočne bojoval proti pokusom o "obrodu" židovských tradícií prostredníctvom kompromisov a asimilácie". Svoj postoj zhrnul do hesla "chadaš asur min hatorah" (všetko, čo je nové, Tóra zakazuje). Veta pochádza z Talmudu a vzťahuje sa na špecifické okolnosti sviatku Pesach. Chatam Sofer z nej však urobil všeobecne platný slogan. Bol totiž presvedčený, že aj najmenší zásah do tradícií viery predkov predstavuje krok k asimilácii, a tým aj k zániku židovského národa. Paradoxne práve zdanlivá jednoduchosť a jednoliatosť postojov komplikuje interpretáciu života a diela Soferovej osobnosti.
Konzervatívec v revolučnej dobe
Prejavoval sa ako "konzervatívec v revolučnej dobe". Zotrvával vo svojich názoroch, menila sa však majoritná spoločnosť okolo neho i židovské spoločenstvo, v ktorom pôsobil. Na prelome 18. a 19. storočia sa začal proces "otvárania geta", ktorý neobišiel ani bratislavské židovstvo. Jeho príslušníci oscilovali medzi tradičným judaizmom a reformnými ideálmi haskaly (židovského osvietenstva, ktoré sa šírilo z Nemecka). Ideové rozpory otvorene vypukli, keď sa niekoľko rokov po príchode Chatama Sofera do Bratislavy časť komunity rozhodla založiť svetskú židovskú školu.
Rabín Sofer bol človekom pevnej viery a systematickej práce, ktorej podriadil aj súkromný život. Počas pôsobenia v Prostějove sa oženil so Sárou Yerwitzovou, ovdovenou dcérou miestneho rabína. Zomrela v roku 1812 po dvadsaťpäťročnom bezdetnom manželstve. O niekoľko mesiacov sa vtedy päťdesiatročný vdovec opäť oženil. Druhá manželka Seril, ovdovená dcéra slávneho bratislavského rabína Akivu Egera, zomrela vo veku 42 rokov. Počas dvoch desaťročí manželského vzťahu porodila 11 detí (7 dcér a štyroch synov: najmladší z nich zomrel ako malé dieťa, ďalší traja však pokračovali v otcovom diele). O tri roky neskôr, ako 73-ročný, si zobral vdovu po talmudickom učencovi Cvi Hirsch Hellerovi.
Napriek pokročilému veku, vážnej chorobe a veľkým bolestiam Chatam Sofer zomieral tak, ako žil: v práci a modlitbe: Keď prišiel posol boží, aby ho pozdvihol medzi serafínov, mnohí povolaní obce sa zhromaždili okolo jeho lôžka, on začal vysvetľovať tento verš, požehnal celému spoločenstvu a opustil slzavé údolie.
Peter Salner, autor je etnológ