"Je to obscénne!" vyhŕkla manželka flámskeho majstra Johana Vermeera pri pohľade na obraz, na ktorom zachytil slúžku s perlovou náušnicou. Odhliadnuc od žiarlivosti, ktorá v tej chvíli otriasala pani Vermeerovou, si ťažko možno predstaviť, ako by sa pozerala na súčasné literárne, filmové či výtvarné diela zachytávajúce najrôznejšie podoby vášne a sexuality. Hranica morálky sa mení na tenučkú pavučinu, na ktorú sa dnes nemožno už ani obesiť.
Ľudia, ktorí si síce zaslúžia aké-také uznanie, ale v zásade ich spoločnosť nepovažuje za obzvlášť zaujímavých, majú dnes podozrivú nálepku "slušáci". Podľa holandského kultúrneho historika Johana Huizingu skrátka cnosť a počestnosť vyšli z módy a ľudia sa za ne začali hanbiť. "Absolútne zaväzujúca platnosť kresťanského systému, akú predstavuje mravný zákon, stratila pre mnohých platnosť." Úplnú stratu pravidiel to však neznamená.
Kultúra povinnosti
Kult povinnosti podľa francúzskeho filozofa Gillesa Lipovetského prevláda aj v individualistických demokratických spoločnostiach. Formuje náš vzťah k sexualite, deťom aj rodičom. Jeho korene siahajú do hlbšej minulosti. Odpor proti sexualite možno vystopovať do obdobia zatvorenia verejných domov v 16. storočí, cez zákaz verejného kúpania, potláčanie nevery alebo zavádzania zákonov proti homosexualite. Lipovetsky uvádza príklad hygienistov, ktorí v 19. storočí varovali manželské páry pred "neoprávnenými polohami", pretože pri nich mala hroziť neplodnosť, či dokonca potrat. O morálne vedomie, a z nemalej časti aj vzdelanie, sa v tomto období starali cirkevné inštitúcie. Napríklad vo Francúzsku v roku 1914 bol rovnaký počet vychovávateľov -- kňazov ako laických učiteľov.
Hoci začiatok minulého storočia priniesol posilnenie slobody prejavu a príklon k individualistickým hodnotám, spoločnosť bezvýhradne neprijímala všetky zmeny v oblasti morálky. Kultúra povinnosti mala a stále má akosi prevahu. Nárok na šťastie stále musíme vyrovnávať so záväzkami, ktoré nám plynú zo spoločenskej, sexuálnej a rodinnej morálky.
Pohľad do zrkadla
Ak sa ktosi hlási k zásade, že sľuby treba plniť a vyrastá v prostredí, kde je "spoločenskou jednotkou rodina, nie jednotlivec", bude sa mu porušenie manželského sľubu vo forme nevery, prípadne jeho zrušenie vo forme rozvodu, zdať ako čosi zavrhnutiahodné. Je zaujímavé, že takýto pohľad nie je charakteristický len pre morálku 19. storočia, ktorá bola, mimochodom, obrátená predovšetkým proti rozvedeným ženám.
Denníky a romány Anais Ninovej, v ktorých otvorene píše o sexualite, dodnes mnohí považujú za poburujúcu pornografiu. Francoise Saganová spôsobila v päťdesiatych rokoch škandál, keď v knihe Dobrý deň smútok opisuje milostný život mladej slobodnej dievčiny. Sexuálne avantúry žien boli v tom čase považované za netolerovateľný prehrešok.
Opis morálky 19. storočia však mnohým môže pripomínať vlastnú skúsenosť. Niektorí absolventi škôl v socialistickom Československu si určite spomínajú na kontrolu čistoty rúk či skúmavé otázky učiteľov: "Ktorí z vás sú z rozvedených rodín?" Trochu tak pripomínajú úsilie francúzskych filantropov a hygienikov, ktorí sa snažili naučiť "skazené" vrstvy základné hygienické návyky a vytvoriť správnu robotnícku domácnosť -- skrátka čistotnú a usporiadanú bunku spoločnosti.
Šarmantné úkroky
Huizinga hovorí o všeobecnom otupení mravného hodnotenia, ktoré sa týka všetkých oblastí života. "Pošmyknutia" v hospodárskej oblasti podľa neho vzbudzuje dnes, tak ako vždy, odsúdenie, ktoré však sprevádza tolerantný úsmev. Totiž -- mondénny šarlatán vzbudzuje viac sympatií než nepoctivý drobný účtovník. "V posudzovaní veľkých finančných škandálov sa mieša istý rešpekt pred talentom, s akým podvodník vedel rozohnať obrovský organ technickej organizácie svetového spoločenského styku," píše v tridsiatych rokoch minulého storočia historik Johan Huizinga. Dôvodom môže byť zbožňovanie úspechu. Toho úspechu, pred ktorým kapituluje aj naše mravné hodnotenie.