Slovenské národné povstanie z roku 1944 figurovalo medzi kľúčovými témami v slovenskej historiografii 20. storočia až do roku 1989. Výsledkom vtedajšieho záujmu historikov, politológov, publicistov i amatérskych bádateľov boli tisícky novinových článkov, stovky odborných štúdií vrátane syntetizujúceho obsiahleho päťzväzkového diela Kronika SNP. Tento výskum a trvalý záujem priniesli také množstvo informácií a faktov o povstaní, ktoré sa s inými významnými udalosťami novodobých dejín Slovenska nedá porovnať. Treba však dodať, že v týchto oficiálne publikovaných príspevkoch sa zdôrazňoval význam Komunistickej strany Slovenska a partizánov, ktorí jediní čestne stáli "na čele boja". Niektoré okamihy a súvislosti povstania boli aj preto zamlčované, skresľované alebo dokonca diskreditované.
Diskusie a polemiky o význame povstania sa vedú dosiaľ, už v názorovo pluralitnom prostredí. Súčasná historiografia sa viac zameriava na zmapovanie spomínaných bielych miest povstania, ako boli napríklad represálie partizánov voči civilnému nemeckému obyvateľstvu, zlyhanie dvoch východoslovenských divízií, tragický prípad partizánskeho veliteľa Viliama Žingora a iné momenty. V posledných rokoch dokonca časť historikov prestala používať zaužívaný názov Slovenské národné povstanie a nahradila ho výrazom Povstanie z roku 1944.
Dve varianty ozbrojeného odporu
Slovenské národné povstanie bolo výsledkom aktivít komunistického i nekomunistického (občianskeho) odboja proti ľudáckemu režimu slovenského štátu. Jednou z prvých aktivít týchto odbojových hnutí bolo vytváranie ilegálnych národných výborov v priebehu roku 1943.
Opozičné politické strany (komunisti, národniari a bývalí agrárnici) uzatvorili v decembri 1943 Vianočnú dohodu o vytvorení spoločného odbojového orgánu - Slovenskej národnej rady. Národná rada mala za cieľ v príhodnom okamihu prevziať politickú moc na Slovensku. Vojenská stránka pripravovaného povstania bola zverená tzv. vojenskému ústrediu na čele s podplukovníkom Jánom Golianom v Banskej Bystrici. Nezávisle od J. Goliana navrhol plán vojenského prevratu na Slovensku aj generál Ferdinand Čatloš (tzv. Čatlošovo memorandum). Jeho plán však v Moskve nebol akceptovaný.
Plány vojenského ústredia predpokladali dva varianty ozbrojeného povstania. Podľa optimálneho variantu sa povstanie malo začať v koordinácii s akciami sovietskej armády. Druhý, tzv. núdzový variant, počítal so začatím povstania v čase, keď Slovensko začnú okupovať Nemci. V júni 1944 bol definitívny plán povstania predložený Slovenskej národnej rade, ktorá ho schválila. Veľkú úlohu v ňom mali hrať dve východoslovenské pešie divízie. Tie mali vo vhodnom okamihu umožniť sovietskej armáde prejsť na naše územie. Zároveň mali v trojuholníku Banská Bystrica - Brezno - Zvolen začať povstanie ďalšie jednotky. V prípade úspechu tohto plánu by bolo Slovensko ušetrené väčších vojnových operácií a sovietska armáda by ho zrejme hladko obsadila. Realita vyzerala nakoniec ináč.
Príčiny nezdaru
Od letných mesiacov roku 1944 začali vzrastať aktivity partizánov na Slovensku, ktorí podliehali svojmu vlastnému veliteľstvu v Kyjeve. Tieto partizánske akcie, pochopiteľne, dráždili Nemcov. Tí sa rozhodli udržať priestor Slovenska za každú cenu. Najprv odzbrojili dve východoslovenské pešie divízie a vidiac neschopnosť Tisovej vlády obnoviť poriadok, rozhodli sa obsadiť celé Slovensko. Táto akcia sa začala 29. augusta 1944 príchodom nemeckých vojsk na Slovensko. V tejto situácii sa Slovenské národné povstanie začalo v tento deň podľa druhého, nevhodného variantu. Povstanie sa obmedzilo na oblasť stredného Slovenska so základňou v spomínanom trojuholníku.
Dňa 27. októbra 1944, po dvojmesačných bojoch, sa Nemcom nakoniec podarilo obsadiť Banskú Bystricu a povstanie poraziť. Vedúci vojenskí velitelia povstania generáli Ján Golian a Rudolf Viest boli 3. novembra 1944 zajatí a neskôr zrejme popravení na neznámom mieste. Časť povstaleckej 1. československej armády na Slovensku sa pridala k partizánom, časť odišla domov alebo bola zajatá Nemcami. V bojoch padlo asi 4 000 povstalcov.