V súčasnej, pre mnohých autorov postmodernej, spoločnosti niet jednoznačných či všeobecne uznávaných autorít, ktoré by mali právomoc rozhodovať o týchto otázkach a ponúkať ich verejnosti ako záväzné. K prorokovanému všeobecnému zrúteniu morálky však akosi nedochádza.
Médiá? Áno, ale...
Podľa sociologičky Zuzany Kusej sa ako najpravdepodobnejšie ponúka vysvetlenie, že autoritami, ktoré majú schopnosť posväcovať a zdôrazňovať váhu určitých noriem, prípadne niektoré normy zosmiešňovať, sú médiá. Z jednoduchého dôvodu - majú na spoločnosť najširší dosah a v spoločnosti nemá žiadna iná inštitúcia také všezahrňujúce pôsobenie.
"Existuje, samozrejme, aj vzdelávací systém, ale ten má vplyv na ľudí len do určitého obdobia. Existujú tiež zamestnávatelia, ktorí môžu tiež usmerňovať naše správanie a klásť obmedzenia nášmu morálnemu uvažovaniu. A naďalej, samozrejme, existujú cirkvi, ktoré sa svojím morálnym pôsobením neobmedzujú len na teritórium chrámov, ale majú ďaleko väčší vplyv a v rozptýlenej forme presakujú cez umenie či vzdelávanie."
Úloha médií sa neraz považuje za nadhodnotenú. Zdôrazňovanie ich úlohy začína byť únavné a kriticky na to poukazujú samotní novinári a odmietajú si prisúdiť takúto pozíciu. Poukazujú na to, že sú len prostredníkmi informácií a môžu len odrážať to, čo im kto ponúkne. Rolu médií oslabuje, napríklad, teória názorových vodcov, ktorá hovorí o tom, že verejnosť nepreberá názory priamo z médií, ale od prostredníkov - názorových vodcov ("opinion leaders").
Hrozba klipovitosti
Táto teória však pokrivkáva - bola totiž sformulovaná ešte pred vypuknutím televíznej éry, ktorá zasiahla celú spoločnosť. Ako hovorí Kusá, práve v tom všezahrňujúcom pôsobení sú médiá veľmi dôležité. Najmä preto, že mimovoľne alebo zámerne selektujú informácie a témy. Niektoré zostávajú v úzadí, iné sa dostávajú do popredia. "Médiá nám ponúkajú pohľad, ako sa na niektoré z nich máme pozerať, určujú, čo nás má rozrušovať alebo čo nás má nechávať ľahostajnými. V tomto modelovaní našej citlivosti, ktoré nemusí byť zámerné, získavame predstavu o tom, čo je a čo nie je vo svete dôležité. To, čo sa niekedy kritizuje ako problematické na médiách a čo má negatívny vplyv na naše morálne cítenie je, že princípom médií je princíp aktuality a nie je tam akoby čas venovať sa dôkladnejšie nejakej téme." V rýchlom striedaní tém vidí sociologička zúžený priestor na dôkladné premyslenie dôsledkov a morálnych súvislostí nejakého konania. "Klipovitý náhľad na svet znecitlivuje naše morálne zmýšľanie. Existujú však aj médiá, ktoré tie súvislosti berú do úvahy. Túto službu majú plniť predovšetkým verejnoprávne médiá. Majú byť fórom pre morálne scitlivovanie spoločnosti."
Aj zásluhou médií nastal na Slovensku za ostatných pätnásť rokov posun v niektorých morálnych otázkach. Z prieskumov hodnôt vyplýva, že Slováci sa v európskom porovnávaní ukazujú ako menej citliví na porušovanie obvyklých noriem. Niektoré typy správania, ktoré sa predtým považovali za amorálne, sa však ako také prestali chápať - týka sa to napríklad homosexuality, ku ktorej sme tolerantnejší a menej prísne ju posudzujeme. Na druhej strane sa od roku 1990 sprísnil náhľad verejnosti na otázky potratov. Výskumy tiež ukázali, že sme tolerantnejší k porušovaniu dopravných predpisov a celkovo sme menej striktní v požadovaní dodržiavania nejakých predpisov.
Cirkevné obavy
Začiatkom deväťdesiatych rokov niektorí ľudia očakávali a iní sa, naopak, obávali, že sa zväčší moc cirkví a ich vplyv na morálne otázky. Ako hovorí Kusá: "Keď si pozriete denníky Verejnosť či Pravda, boli veľké podozrenia a obavy, že najmä katolícka cirkev sa bude snažiť ovplyvňovať nielen územie, ktoré jej inštitucionálne patrí. Cirkev bola skôr v defenzívnom postavení, cítila a mala obavy, že čokoľvek by robila, mohla by sa stretnúť s výhradou, že sa snaží vstúpiť do oblasti, kam nepatrí, že sa snaží uchopiť moc. V tom čase sa proti cirkvi dosť negatívne využíval príklad vojnového slovenského štátu."
Podobná situácia panuje aj v súčasnosti. Prispeli k nej iste aj spory o potraty, o vyučovanie náboženstva či o základnú zmluvu s Vatikánom. Kým k týmto otázkam cirkev zaujíma jasné stanovisko, oblasť sociálnej solidarity či inštitucionálnych reforiem necháva väčšinou bez komentára. Niektorí zástupcovia cirkvi tvrdia, že sa k sociálnym otázkam (napr. dôchodková reforma) obávajú vyjadriť. Dôvod? Vo verejnosti by mohli vzbudiť negatívne emócie, a následne čeliť obvineniam z rozpínavosti. "Katolícka ani evanjelická cirkev nevstupujú v týchto témach do verejného diskurzu. K určitým témam môžu hovoriť, ale nehovoria, pretože nechcú dráždiť. Môže to však byť aj tým, že si chcú udržať dobré vzťahy so súčasnou vládnucou mocou. Cirkev by sa však, vďaka svojej sociálnej náuke, mala logicky zaoberať súčasnými reformami. Otázka solidarity je vnímaná ako ľavicová téma, ale silne je prítomná aj v náboženstve. Z ich strany sú to zbytočné obavy. Ako to na Slovensku býva, sme vždy ústretovejší ako treba. Je zvykom slabých čítať myšlienky mocných a umiestniť sa vo svete, ktorý tí mocní považujú za dobrý," hovorí Kusá.
Osvienčimská lož
Keď teda neexistuje autorita, ktorá by dokázala vnútiť morálne pravidlá všetkým, musí existovať autorita, ktorá im vnúti pravidlá právne. Podľa Kusej dnes nemožno dosť dobre rozlišovať medzi morálkou a právom. V minulosti to bolo inak. Kým nedodržiavanie právnych noriem má za následok právnu sankciu, sankciou za nedodržiavanie morálnych noriem je obyčajne opovrhnutie a strata cti. Niektorí autori považujú osobnú česť za kľúčovú kategóriu našej existencie vo svete, podľa nich viac ako o pravdu alebo čokoľvek iné, ľuďom ide o vlastnú česť.
Sankcie však môžu mať aj pozitívnu podobu. Zvyčajne majú formu pochvál, ocenení, diplomov či vyznamenaní, alebo aj jednoduchého faktu, že sa niekomu nevyhýbame. Napriek tomu, že neformálne sankcie nie sú také efektné a zjavné ako sankcie, ktoré umožňuje zákon, majú zásadný význam na zaistenie konformity voči normám. Snaha vyhnúť sa hanbe či odmietavému postoju často ovplyvňuje ľudské správanie viac ako formálne odmeny a tresty.
Kusá spomína príklad návrhu ministra spravodlivosti Daniela Lipšica, ktorý zdôvodňuje otázku beztrestnosti Osvienčimskej lži tým, že by nemala byť sankcionovaná právom, pretože verí, že to povzbudí naše morálne cítenie a morálnu kritiku tých, ktorí niečo podobné tvrdia. "Ja, naopak, nevidím dôvod, prečo by to nemohlo byť sankcionované aj prostredníctvom práva. Možnosť voliť medzi dobrom a zlom existuje predsa aj vtedy, keď je nejaká otázka určená právom. Aj nad korupciou možno mávnuť rukou a povedať si, že na Slovensku je to tak. Ale dá sa nad ňou aj stále pohoršovať a odsudzovať ju."
Univerzálne právo
Ako tvrdí sociologička, práve právo by pre nás všetkých malo byť aj morálnym kódexom. Právo je tým, čo sme všetci občania povinní rešpektovať a teda aj spôsobom, akým sa posilňuje spoločenská morálka. Ale aby bolo právo morálne, musia byť morálni aj ľudia, ktorí ho určujú a vykladajú.
Slováci boli veľakrát kritizovaní, že majú slabé právne vedomie, ale problém je v tom, že právo nie je vyzdvihované ako hodnota ani dôležitejšími sociálnymi aktérmi. Jednotlivec sa stohmi paragrafov cíti utláčaný, berie to ako zdroj administratívnych a iných nepríjemností, ale to, že za právom a jednotlivými zákonmi je určitá filozofia a rozsiahle morálne dôvodenia, o tom sa veľmi nehovorí.
Problém morálky a zákona riešia všetky spoločnosti. A všetky sa formálne hlásia k snahe o odstránenie ich nedodržiavania. Mnohí vedci, zaoberajúci sa problematikou sociálnej konformity a deviácie, sa však zhodujú na tom, že určité množstvo zločinov je pre spoločnosť užitočné. Odchýlky od morálky a od zákona samy osebe nenarušujú stabilitu a rovnováhu sociálneho systému, narušia ju až vtedy, keď prekročia určitú hranicu. Sankcie za tieto odchýlky nemajú až taký význam pre trestaného jednotlivca. Na druhej strane však stmeľujú solidaritu zvyšku komunity, ktorá sa zločinu nedopustila.