Uhorský kráľ a rímsko-nemecký cisár Žigmund Luxemburský je medzi odbornou i laickou verejnosťou u nás vnímaný predovšetkým ako nezmieriteľný odporca husitov. Napriek známym prívlastkom ako "ryšavá líška" či "bezcharakterný človek" je jeho úloha v dejinách Slovenska iná ako v českých dejinách. Inak sa javí aj z pohľadu talianskych, poľských či nemeckých historikov, alebo dokonca z hľadiska celoeurópskej politiky. Žigmund Luxemburský bol za uhorského kráľa korunovaný v Budíne, dnešnej Budapešti, 31. marca 1387, teda pred šesťstodvadsiatimi rokmi.
Taká normálna rodinka
Žigmund Luxemburský bol synom významného rímsko-nemeckého cisára a českého kráľa Karola IV. a jeho štvrtej manželky Alžbety Pomoranskej. Ako dieťa sa striedavo zdržiaval predovšetkým na kráľovských dvoroch v Prahe a Tangermünde, kým ho český "otec vlasti" nezasnúbil v Trnave s Máriou -- dcérou uhorského kráľa Ľudovíta Veľkého z rodu Anjuovcov. Následne spoznával kráľovský dvor v Budíne, oboznamoval sa s tamojšou kultúrou, rečou a zvykmi. Kým sa však stal uhorským kráľom v roku 1387, musel podstúpiť pomerne zložitú cestu, ktorá sa začala smrťou Ľudovíta Veľkého a pokračovala Žigmundovými spormi s budúcou svokrou Alžbetou Kotromaničovou i poľskou šľachtou. Ani korunováciou sa však jeho situácia nestala bezproblémovou. Nasledovali roky vyplnené konfliktmi s nevlastným bratom, českým kráľom Václavom, bohatými uhorskými oligarchami i Turkami.
Márnotratný syn
Jedna z neskorších charakteristík predstavuje Žigmunda ako márnotratníka topiaceho sa v dlhoch. Je pravdou, že sa zadlžoval pomerne často, čo však nebolo v stredoveku u panovníka ničím výnimočným. Už v roku 1385 napríklad dal Bratislavský hrad spolu s celou bratislavskou stolicou do zálohu svojim bratancom, moravským markgrófom Joštovi a Prokopovi. Na spätnom získaní tohto majetku v roku 1389 mal veľký podiel šľachtic Stibor zo Stiboríc. Ten sa na revanš stal bratislavským a neskôr aj nitrianskym županom, pričom panovníka neskôr jeho rodina podporovala aj v boji proti husitom.
Oveľa rozsiahlejší však bol takzvaný spišský záloh z roku 1412. V tomto prípade si zas od švagra Vladislava II. požičal 88-tisíc florénov na vedenie vojny s Benátkami. Stalo sa tak za cenu Starej Ľubovne, Podolínca, Hniezdneho a ďalších trinástich spišských miest. Návratu týchto území pod vlastnú správu sa Žigmund už nedožil a stalo sa tak až v roku 1770. Možno opäť povedať, že takáto politika v tomto období nebola ničím výnimočným a územné zisky sa prejavovali inde.
Nové kráľovské sídlo
Svoju kráľovskú rezidenciu budoval Žigmund pôvodne v Budíne. K tomu ho zrejme pútali spomienky na mladícke roky strávené v tomto meste. Rozšírením štátu o nemecké krajiny v roku 1414 sa však situácia Budína začala javiť ako úplne okrajová. Voľba Bratislavy preto nebola náhodná. Okrem toho, že ležala na Dunaji v blízkosti ďalších stredoeurópskych centier, bolo stadiaľto blízko aj na Moravu a do Čiech. Dôležité stavebné práce sa však na bratislavskom hradnom vrchu začali až začiatkom 30. rokov -- teda iba niekoľko rokov pred Žigmundovou smrťou. Veľkorysá stavba paláca sa začala zrejme v roku 1431. Realizácia zámeru si vyžiadala veľké finančné náklady. Došlo aj na majetok odsúdených... Hrubé stavebné práce sa v roku 1434 pomaly chýlili ku koncu. Palác, avšak najmä opevnenia v jeho blízkosti, v mnohom predbiehali dobu. Napriek tomu sa táto stavba nestala kráľovským sídlom, k čomu prispela aj Žigmundova smrť v roku 1437. Z architektúry, ktorú kráľovská stavebná dielňa vytvorila, zostala do súčasnosti takmer kompletná len jej malá časť -- východná vstupná brána do hradu, nazývaná tiež Žigmundova.
Turci a husiti
Už počas Žigmundovej vlády sa pred strednou Európou začalo vynárať turecké nebezpečenstvo. Kráľovi nemožno uprieť, že si bol predovšetkým v prvom desaťročí svojej vlády vedomý tejto hrozby. S Turkami bojoval so striedavým šťastím, jeho najväčšou prehrou bola porážka pri Nikopoli. Napriek tomu od roku 1419 svoju pozornosť sústreďoval takmer výlučne na husitské Čechy, kde nebol ochotný akceptovať požiadavku slobodného vierovyznania. Výsledkom týchto sporov bol takmer pätnásťročný zápas, ktorý sa skončil až bitkou pri Lipanoch 30. mája 1434, v ktorej boli husitskí radikáli porazení. Z porážky husitských radikálov sa však Žigmund dlho netešil. Uhorský kráľ a rímsko-nemecký cisár Žigmund Luxemburský zomrel 9. decembra 1437 v Znojme.