"Dánskej tlači a verejným činiteľom by nemalo byť dovolené urážať islam... Žiadame Vašu Excelenciu, aby voči všetkým, čo sú za to zodpovední, vyvodila dôsledky podľa zákona krajiny, v záujme harmónie medzi vierami, lepšej integrácie a celkových vzťahov Dánska s moslimským svetom." Toľko citát z listu, ktorý zaslali veľvyslanci moslimských krajín dánskemu premiérovi Andersovi Rasmussenovi 12. októbra 2005. Reagovali tak na zverejnenie karikatúr proroka Mohameda v dánskom denníku Jyllands Posten, de facto žiadali, aby vláda zasiahla proti nezávislosti médií.
Pod list, žiadajúci obmedzenie slobody slova v cudzej krajine, sa však podpísal i Fugen Ok, veľvyslanec Tureckej republiky v Dánsku. Teda zástupca tej istej krajiny, ktorá sa považuje za sekulárnu demokraciu. Tej istej krajiny, ktorá týždeň pred touto udalosťou začala oficiálne rokovať o členstve v Európskej únii.
Aj toto gesto však iba ilustrovalo rozpornú situáciu, v akej sa Turecko dlhodobo nachádza. Nedávne masové demonštrácie proti krokom demokraticky zvolenej vlády, ktorá sa však príliš vracia k islamským koreňom, to akoby znovu potvrdzovali. Turecko sa z našej perspektívy javí ako krajina dvoch tvárí, kde pod povrchom prebieha súboj dvoch nezmieriteľných koncepcií - islamu a "ne-islamu".
Armáda to vybaví
V znamení tohto konfliktu v Turecku sa pritom nieslo celé 20. storočie. Na jednej strane tu bol islam a na strane druhej kemalizmus - ideológia pomenovaná po reformátorovi a prvom prezidentovi Tureckej republiky Mustafovi Kemalovi Atatürkovi. Ten vylúčil islam z verejného života a zaviedol prísnu kontrolu nad náboženstvami, posilnenú úlohou armády ako strážcu sekulárneho charakteru štátu.
V druhej polovici 20. storočia musela armáda štyrikrát zasahovať proti legitímne a demokraticky zvoleným vládam, ktoré sa snažili vrátiť islam do politického života, hovorí pre HN politologička Anna Matušková. "Naposledy sa tak stalo len pred desiatimi rokmi, v roku 1997."
"Veľký brat" štát
Kemalizmus pritom neznamená iba oddelenie cirkvi od štátu, ako je to vo viacerých západných krajinách. Politologička pripomína, že zatiaľ čo západný model predpokladá vzájomnú závislosť štátu a cirkví, laicizmus v Turecku charakterizuje prísna štátna kontrola všetkých náboženských aktivít a organizácií.
"V Turecku náboženské otázky spadajú pod dohľad ministerstva náboženstva, ktoré má viac ako 160-tisíc zamestnancov. Každý imám kážuci v mešitách je plateným štátnym zamestnancom a štát kontroluje i množstvo náboženských škôl."
Takáto hystéria voči náboženstvu sa môže zdať prehnaná. Veď v Európe úplne bežne a legitímne pôsobia strany, ktoré sa opierajú o hodnoty kresťanského náboženstva. Pokiaľ verejné presadzovanie týchto hodnôt neohrozuje demokraciu na Západe, prečo by potom mal byť v Turecku problémom islam?
Pád do budúcnosti
Nezaškodí preto pohľad do minulosti. V polovici minulého tisícročia bolo Turecko, presnejšie jeho predchodca - Osmanská ríša, jedným z najväčších impérií vtedajšieho sveta. Turecké vojská sa dostali až po Viedeň a pod osmanskou kontrolou sa nachádzala veľká časť Európy i Ázie. Časom sa však začala karta obracať a tureckí dobyvatelia strácali vojenskú a technologickú prevahu.
Jedna za druhou sa osmanské kolónie v strednej Európe i na Balkáne začali oslobodzovať. Dŕžavy v Ázii a na Blízkom východe zase padli do rúk Ruska a európskych koloniálnych mocností. Úpadok tureckej moci sa zavŕšil koncom prvej svetovej vojny, ktorú krajina ako spojenec Trojspolku prehrala a dostala sa do okupácie víťazných mocností Dohody.
Ako dobehnúť Európu
Bod zlomu však nastal oveľa skôr. Podľa turkológa Petra Kučeru si už v 18. storočí vládnuca vrstva a intelektuáli v Osmanskej ríši začali priznávať, že oproti západnej Európe krajina vojensky, politicky i ekonomicky ťahá za kratší koniec.
"Uvedomili si technologickú prevahu Európy a neskôr pochopili i to, že technický pokrok ide ruka v ruke s kultúrnym a intelektuálnym vývojom." Koncom 19. storočia turecká elita dospela k poznaniu, že pokiaľ chcú udržať krok s Európou, musia bezo zvyšku prijať európsku kultúru, vysvetľuje Kučera.
To viedlo k postupným modernizačným reformám a v roku 1923 k vyhláseniu Tureckej republiky. Ruka v ruke s tým prišiel atak na islam vo verejnom živote.
Spojené nádoby
Nie je náboženstvo ako náboženstvo a kresťanstvo a islam rozhodne nemožno považovať za rovnaké, či dokonca porovnateľné, píše v knihe Islám bez Závoje orientalista Robert Spencer. Už Ježiš pritom presadzoval nezasahovanie do politiky a obracanie pozornosti na osobnú spásu: "Bohu, čo je Božie, a cisárovi, čo je cisárovo."
Naopak, prorok Mohamed nebol len duchovným lídrom, ale i politickým predstaviteľom moslimskej obce. Viedol vojny proti neveriacim, dával zabíjať svojich oponentov. Ani Korán nie je len duchovnou knihou, ako napríklad evanjeliá, ale obsahuje konkrétne nariadenia týkajúce sa právnych vzťahov a života v spoločnosti. Islam znamená úplné a bezpodmienečné podriadenie sa božej vôli a súčasne predstavuje komplexný návod na život vo všetkých jeho aspektoch vrátane správy vecí verejných.
Pre všetkých moslimov je navyše záväzné islamské právo šaríja, ktoré v islamskom poňatí stojí nad svetským právom. Ak je teda možné bez väčších problémov odstaviť kresťanstvo od zasahovania do politiky, to isté nemožno povedať o islame. Ak by sa islam vzdal snahy o politiku, zradil by jeden zo svojich zásadných princípov.
Čo vedel už Atatürk
Samotný Mustafa Kemal Atatürk vnímal minimálne jeden kľúčový faktor prevahy západnej civilizácie nad Osmanskou ríšou - oddelenie politiky od náboženstva v európskych štátoch. Aj preto bol presvedčený, že ak bude náboženstvo zasahovať do vecí verejných, bude brzdiť pokrok a inovácie. "Islam bol vnímaný ako reakcionárske a spiatočnícke náboženstvo, ktoré bolo treba dostať pod štátnu kontrolu a presunúť na vedľajšiu koľaj," vysvetľuje Kučera.
Atatürk v tom bol naozaj dôsledný, zakázal dokonca i navonok "nevinné" islamské symboly, ako napríklad šatky, ktorými si islamské ženy zahaľujú vlasy. To, že odstaviť islamistov od politického vplyvu nebolo jednoduché, dokazuje i fakt, že strážcom laicizmu sa stala armáda. Iba tá mohla vzdorovať mocenskému tlaku náboženských elít.
Turci sú ako Slováci
Napriek kemalistickej snahe o sekularizáciu "zhora" sa dodnes 99 percent Turkov hlási k islamu, pripomína Matušková. Odkiaľ sa potom berú masy demonštrantov, protestujúce proti kandidatúre islamistu Abdullaha Gülla na post prezidenta? Že by rozkol medzi nábožným a sekulárnym nespočíval len v spoločnosti, ale priamo v duši tureckého človeka? Niečo podobné naznačuje Silvia Tiryaki, ktorá prednáša na katedre medzinárodných vzťahov na univerzite v Istanbule. Podľa nej "tak, ako sa väčšina Slovákov hlási ku kresťanskému náboženstvu, väčšina Turkov sa hlási k islamskému náboženstvu". Ak by bol vzťah Turkov k náboženstvu rovnako vlažný ako u ľudí v Európe, mohlo by to byť pozitívnym signálom.
Tiryaki dodáva, že konflikt medzi sekularizmom a islamom v Turecku nevníma, teda aspoň nie v takej miere, v akej sa javí z nášho pohľadu. "Turecko môže s podporou EÚ dosiahnuť historický kompromis medzi islamom a demokraciou."
Riziko "zelenej" podmienky
Státisíce ľudí, ktorí minulý týždeň brázdili ulice tureckých miest, si však myslia niečo iné. Demokracia buď je, alebo nie je - iba ťažko sa dá teda predstaviť, ako by mal vyzerať nejaký "kompromis" medzi demokraciou a autoritatívnou ideológiou. Masívne demonštrácie v Turecku naznačujú, že islamizácia krajiny je na vzostupe. Protesty organizuje opozícia, bojuje však len proti vláde, ktorú si ľudia sami zvolili.
Podpora proislamskej vládnucej Strany spravodlivosti a rozvoja navyše podľa prieskumov verejnej mienky stúpa. Jedinou silou, ktorá je v krajine schopná vzostup islamistických tendencií zabrzdiť, je armáda. EÚ od Turecka žiada, aby v mene demokratizácie obmedzila vplyv armády na politiku. Paradoxne tak plnenie podmienok únie môže nahrávať tým, čo chcú Turecko vrátiť do náručia islamu...