Minulý týždeň sa vaše meno skloňovalo v súvislosti s možnou kandidatúrou do HZDS. Ako ste to vnímali?
- To je pravda. Na kandidátke mi ponúkli veľmi vysoké miesto, ale už desať rokov hovorím, že do politiky nepôjdem, robím si vlastnú politiku. Naďalej som však fanúšikom Vladimíra Mečiara a HZDS.
Na verejnosť prenikli informácie, že vám Boris Filan dal podmienku - ak kandidatúru prijmete, prestane vám písať texty. Je to pravda?
- Ale nie.
Takže to popierate?
- Určite. Je to hlúposť. Žiadny nátlak na mňa nikto nevyvíjal. Som slobodný človek.
Keby ste však čírou náhodou kandidovali, vyčítal by vám to?
- To je zložitá otázka. Boris je voči Vladimírovi Mečiarovi i celému HZDS dosť negatívne naladený, ale bol tu s nami a tri a pol hodiny sa s Mečiarom rozprával. Keď odchádzal, povedal mi, že ho nemôže mať tak nerád ako ho mal. Neprichádza to však do úvahy, pretože by som v politike nevydržal.
Prečo? Báli by ste sa o svoj život?
- Na politiku nie som vhodný človek. Celý život idem svojou cestou a nič a nikto ju nemôže ovplyvniť. V politike musíte robiť rôzne kompromisy a onedlho ste taký zamotaný, že neviete ako sa voláte. Toto ja nerobím. V politike by som vydržal najviac dva-tri týždne, a potom by som skončil s guľkou v hlave.
No v rozhovoroch sa k politike a politikom dosť často vyjadrujete, či už napríklad k Mečiarovi, Schusterovi, Grebeníčkovi. Čím vám tak imponujú?
- Politici mi vôbec neimponujú.
Ale pomerne známy je napríklad váš výrok o tom, akoby mal najväčší samec viesť stádo. V našom prípade teda Vladimír Mečiar...
- To si myslím doteraz. V slovenskej politike je to najväčší samec a výborný chlap, ktorý mal predstavu, čo so Slovenskom. Nemal však okolo seba dostatok schopných ľudí, takže sa mu to nepodarilo zrealizovať.
Nie je vám ako psychológovi ani trochu podozrivé, prečo ho väčšina slovenskej i svetovej inteligencie neuznáva a nevolí? Predsa len má za sebou svoju minulosť...
- Akú minulosť?
V čase, keď bol predsedom vlády, existovali predsa podozrenia, že tajná služba zabila slovenského občana, iného uniesla, jeden poslanec bol bezprecedentne vyhodený z parlamentu, zmarilo sa referendum atď...
- No a práve preto nemôžem byť v politike.
Dobre, prejdime na inú tému.
- Chvalabohu.
V jednom rozhovore ste spomenuli, že vás médiá nemajú rady. Prečo si to myslíte?
- To je pravda, nemajú ma v láske.
Napriek tomu ste často objektom ich záujmu...
- To áno. Keď sme začínali, všetci nás žrali, potom o nás postupne začali písať veľmi všeobecne a teraz už len čakajú, kedy urobíme nejakú chybu, aby ju mohli rozmazávať. Keď poviem, že pijem whisky, titulok v Novom čase bude: Ráž pije whisky a nič ho nezaujíma.
Ale to je bulvár. Existujú aj seriózne médiá.
- To je pravda, ale aj médiá veľmi ohlúpli. Kvalita novinárskej brandže ide posledných pätnásť rokov prudko dole. Zlatý socializmus. Voľakedy mohli písať len tí, čo vedeli, dnes píše hocikto. Naše spolupráca s médiami vyzerá asi takto: prídu novinári, zjedia chlebíčky, vypijú, čo sa dá, a sú ticho. Spýtajú sa síce ako sa cítim po nehode a kedy vyjde nový album, prípadne či chystáme koncert, ale to je všetko. Nič kreatívne. Potom nasleduje ticho a ja ukončím tlačovku. Je to katastrofa, pretože, keby som ja takto hral, na koncerty mi nechodí stotisíc ľudí. Keď robím muziku, musím ľuďom aj niečo ponúknuť. Ale nie, najlepšie je nafotiť holý zadok nejakého speváka a dať ho na titulku...
Ale to súvisí aj so spoločenským vývojom. Rádiá vás predsa hrajú. Ročne vraj dostávate za tantiémy okolo 600-tisíc...
- Hrajú nás, ale problém je v tom, že pred desiatimi rokmi sme mali o päť platní menej a mal som tantiémy 1,2 milióna. Dnes mám za sebou dvadsaťdva platinových platní - s tým, že na hudobnej scéne stále nie je nikto porovnateľný - a ja mám za rok 900-tisíc. Je to veľmi zložitá téma, o ktorej by sa dalo dlho hovoriť, ale poviem vám len jednu vec. Po revolúcii sa otvorili hranice vo všetkých oblastiach a slovenské médiá začali hrať západné hity a nič iné, pretože to platia západné firmy. Slovenská muzika vymizla. Vo Francúzsku došlo k podobnej situácii pred niekoľkými rokmi, keď anglosaská kultúra začala drviť francúzsku a oni sa postupne dopracovali k zákonom, ktoré dnes predpisujú, že sedemdesiat percent vysielania musí tvoriť domáca tvorba. A francúzski umelci žijú. A dobre. Napriek tomu, že vo svete víťazí anglická popmusic. Pochodil som takmer celý svet a napríklad aj v Chorvátsku či v Číne som z médií počul domácu hudbu. Ale Slováci hrajú anglickú. Povedzte mi prečo? Toto je to, čo ma hnevá. Keby bolo po mojom, minimálne päťdesiat percent hudby, ktorá sa vysiela, by mala byť domáca tvorba.
Možno nie je taká konkurencieschopná.
- Ale nehovorte, slovenská muzika je dobrá.
A čím zaberala na poslucháčov vaša hudba?
- Svojou úprimnosťou. Nikdy sme nehrali a nespievali nič, čo by sme nežili. Nie som žiadny skladateľ, viem tri akordy a tie spievam, Boris vie zasa niečo o živote, a to hovorí v textoch. Ale keď niečo nie je dobré, neviem to zaspievať. Nedokážem spievať skladbu, ktorá mi nejde zo srdca.
Nie je ťažké žiť s údelom žijúcej legendy?
- Je a veľmi. Každá nová platňa sa tvorí veľmi ťažko. Očakávanie je obrovské a my sme stále rovnakí, nevieme robiť lepšie a lepšie. Robíme rovnako.
Myslíte si, že slovenské hudobné skupiny sa vymania z tzv. elánovského syndrómu?
- To sa nedá.
Dá sa to chápať v zmysle, že ste boli takí dobrí?
- Ale naozaj sa nedá natočiť toľko pesničiek, predať toľko platní či vypredať toľko koncertov. Začínali sme s mnohými inými hudobnými skupinami a postupne všetci odpadli. Odpili sa. Nevydržali toľko chľastať a hrať ako my. Jednoducho umreli, zastali, zmizli. Niet ich, kde sú?
Len výdrž by vám asi nestačila...
- Výdrž je naša základná vlastnosť. A ďalšou je inteligencia.
Často v rozhovoroch spomínate, že ste skromný. Toto neznie veľmi skromne...
- Viete, prečo hovorím, že som skromný? Pretože tak žijem. Ja si nič luxusné ani mimoriadne - okrem írskej whisky a kubánskej cigary - nedoprajem.
Ale skromnosť sa týka aj ľudského vnútra.
- Ale čo mám povedať, keď si myslím, že som inteligentný? Mám povedať, že som sprostý?
Možno stačí povedať: Viem, že nič neviem...
- Možno. Ale to je jednoducho v maličkostiach, vďaka ktorým má kapela úspech. A ja hovorím, že je to v inteligencii.
Vidíte na Slovensku iné mladé kapely či hudobníkov, ktorí by aspoň sčasti dosahovali vašu inteligenciu?
- Za veľkého inteligenta považujem Mekyho Žbirku.
To je váš rovesník...
- Áno, to je. A je to aj môj kamarát. Ale inak nemám veľa priateľov. Nás nikto nemá rád.
Ale v čase vašej nehody bolo s vami celé Slovensko...
- Áno, to nebolo možné, aké zástupy za mnou chodili.
Z toho ste museli mať dobrý pocit.
- Jasné.
Raz ste spomenuli, že úspech sa na Slovensku neodpúšťa. Súvisí to s tým?
- Ten sa neodpúšťa nikde na svete. Ale Slovensko je také malé, že tu všetko máte na tanieri.
To musí byť veľmi frustrujúce. Kolegovia z brandže vás nemajú radi, rovnako médiá, inteligencia.
- Hudobná brandža ma nezaujíma. Všetko robím pre publikum. Za jeden koncert viem schudnúť aj tri kilá. Potím tam krv. A ľudia cítia, že potím krv.
Hudbu vždy posúvali dopredu zmeny a experimenty. Mali ste takéto ambície alebo ste skôr stavali na istotu, a tým pádom aj na popularitu?
- Vždy sme robili to, čo sme chceli. Neviem o tom, že by som niekedy chcel experimentovať napríklad na kýbľoch. Nepotrebujem to. Máme dobré bubny, gitaru, basu a klavír, tak načo by sme hrali na kýbľoch...
Už v 80. rokoch ste pôsobili dojmom rebela. Čo znamenalo rebelantstvo pre vás?
- O žiadnom rebelantstve som nepremýšľal.
Minimálne musíte uznať, že ste takýmto dojmom pôsobili: "Tam nikto pred nikým sa na nič netvári, všetko je dovolené..."
- Spieval som to, lebo som to tak cítil.
Aj dnes spievate o tom, čo cítite? Môžete nám zaspievať úryvok z novej platne?
- Úryvok by bol asi zbytočný, ale poviem vám aspoň, že nový album sa bude volať Anjelská daň. Je to vlastne množstvo whisky, ktoré sa odparí pri skladovaní v sudoch. A jedna z najdôležitejších skladieb má názov Skurvený kapitalizmus. To je môj pocit.
Ale veď vy ste sa mu celkom dobre prispôsobili.
- A čo iné mi zostávalo?
Neuživila by vás len hudba?
- (smiech) Nie, hudba by ma neuživila. Robíme hudbu, ktorú potom chceme hrať a keď pripravujete koncert, potrebujete peniaze. Vždy síce všetko vypredáme a vonku je ďalších 5-tisíc ľudí, ktorí sa na koncert nedostanú, ale problém je v tom, že lístky predávame pod reálnu cenu. Inak by ľudia neprišli. A tak predávame lístky za päťsto korún a niekto musí tú stratu doplatiť.
Kto v takýchto prípadoch kryje straty?
- My. Preto aj tak málo hráme. Aby sme mohli koncertovať, musíme si najskôr našetriť peniaze. Ale nemáme ich kde zarobiť. Je tu slabá ekonomika, nikto nemá prachy, ani doktori, ani učitelia, ani robotníci... A ani popmusic.
Hovoríte, že na Slovensku nie sú peniaze, na druhej strane nadávate na kapitalizmus. Kedy teda budú na Slovensku peniaze, keď za socializmu boli chudobní všetci?
- Nikdy.
Prečo?
- Lebo sme malá chudobná krajina. Na druhej strane máme veľké zásoby pitnej vody, sme európskym rezervoárom, a preto je o nás záujem.
Kto má o nás konkrétne záujem?
- Francúzi, Nemci, Američania, všetci, čo budú potrebovať vodu... Donesú sem technológie a výrobu, desať rokov tu budú vyrábať, a potom sa posunú ďalej na východ. Ostanú tu tisíce ľudí bez práce a majetku. Nám tu už nepatrí nič. Slováci sú národ, ktorý žije v zemi, kde im nič nepatrí.
Prečo sme to potom dovolili?
- Pretože sme hlúpi. A práve toto Mečiar nechcel, a preto tak aj dopadol. Veď napríklad aj o predaji bratislavského letiska nerozhodol Dzurinda, ale svetoví papaláši.
A kto sú tí svetoví papaláši?
- Bush, Rotschild a ich partie.
Riadia podľa vás svet?
- Podľa mňa áno.
Ste študovaný psychológ, navyše hudobná ikona, ktorá môže ovplyvňovať verejnú mienku. Nemyslíte si, že takéto názory sú trochu nebezpečné a paranoidné?
- V takomto malom rozhovore sa dá len ťažko niečo poriadne vysvetliť. Potom vyzerám ako hlupák, ktorý má nepodložené názory. Som však schopný tieto veci doložiť. Keby Rusko nemalo najlepšie zbrane na svete, všetko by bolo inak. Rusi udržujú svetovú rovnováhu - nemusíme jesť len hamburgery a piť kokakolu, ale môžeme si kúpiť aj niečo iné. Globalizácia, ktorú potom Američania všade importujú, má tak prekážky.
Ale konkrétne u nás toho Američania až tak veľa nekupujú...
- Akoby nie, veď kúpili najväčšiu firmu - Východoslovenské železiarne a majú aj časť telekomunikácií.
Vráťme sa k tomu kapitalizmu. Za socializmu existovali previerkové komisie, dnes také niečo neexistuje. Vždy vám vaše texty a hudbu schválili?
- Nie, neschválili.
V čom je teda kapitalizmus pre hudobníkov horší?
- Vo filozofii. Socializmus je oveľa ľudskejší, aj keď bol, samozrejme, pokrútený a skorumpovaný. Ale principiálne je myšlienka socializmu oveľa zdravšia ako myšlienka kapitalizmu, pretože kapitalizmus je súťaž na život a na smrť, na konci ktorého je smrť. Socializmus myslel na každého. Kapitalizmus nechá bezdomovcov zomierať na ulici. To za socializmu nebolo.
Socializmus vraždil iných...
- Áno. Ale principiálne si myslím, že socializmus je lepší ako kapitalizmus. Myslíte si, že kapitalizmus nevraždí?
V ktorej krajine sa socializmus podarilo vybudovať bez ľudských obetí?
- Neviem, či je vôbec niečo reálne vybudovať bez obetí. Socializmus mal svoje obete, ale nemyslím si, že ich bolo viac ako obetí kapitalizmu.
Páčilo by sa vám, keby dobré kapely hrávali a živili aj zlé kapely?
- To robíme celý život - hráme na zlé kapely. Vyrábame obrovské peniaze, ale tie niekto zoberie a rozdelí, aby mohli hrať všetci.
Snažili ste sa preraziť aj vonku?
- Áno, ale s Elánom nikdy nenašetríme na promo. Naším príkladom vždy bola ABBA. Doma sa vypracovali k takej popularite, že mali dosť peňazí, aby to skúsili aj vo svete. Vyhrali Cenu Eurovízie, zaplatili si promo vo svete a svet im to vrátil. My sme mali rovnaký počet hitov, boli sme doma rovnako úspešní, ale nikdy sme tieto peniaze nezarobili.
Keby ste boli anglicky hovoriaca skupina, ku komu by ste sa dnes mohli prirovnať?
- K U2. Alebo ku Queenu. Alebo k The Beatles. V tomto som neskromný. Keby sme sa narodili aspoň v Rakúsku, tak sme ťažkí milionári. Dnes ledva žijeme.