Napríklad výpadky elektrickej energie počas volieb. Neslúžili na prevzatie moci, sú jednoducho takmer každodennou súčasťou života. Pohľad na rozvodnú sústavu aj laikovi v oblasti energetiky prezradí, čo je príčinou tohto stavu. Aj preto sú počítače v Gruzínsku vždy vybavené záložným zdrojom a sviečky a zápalky nechýbajú ani v lepších štvrtiach.
Prezident v hlavnej úlohe
Gruzínska verejnoprávna televízia vysiela cez satelit, takže nečakane veľa satelitných prijímačov môžeme nájsť aj vedľa studní, stajní či prašných ciest vo vzdialených dedinkách. Za vlády Ševardnadzeho sa na opozičnom kanáli 202 TV tešil veľkej obľube kreslený seriál Dardubala, ktorý parodoval prezidenta, vládu a jej okolie. Prezident a vládny kabinet sa vymenili a po krátkej prestávke začína v novembri vysielať pokračovanie seriálu, tentoraz v hlavnej úlohe s prezidentom Mikhailom Saakašvilim. Žiaľ, nič nie je v Gruzínsku také ružové ako sa niekedy prezentuje a dôvodov na kritiku nového prezidenta je stále veľa.
Jasný kurz -- Amerika
Hlavné mesto Tbilisi je plné protikladov. Kultúrny šok na železničnej stanici zmierňuje romanticky krásne staré mesto. Pôvodní Tbilisania z krajiny nedávno odišli, ich miesto zaplnili vidiečania, ktorí k nemu nemajú žiaden vzťah. Výsledkom je veľké znečistenie niektorých častí mesta, predovšetkým periférie. O centrum je však vzorovo postarané -- už o siedmej hodine (pre Gruzíncov skoré ráno) sa celé zametá. Dôvodom však nie sú turisti, pretože aj v hlavnom meste je ich veľmi málo. Preto prekvapí veľké množstvo zmenární stojacich na každom rohu. Výmenný kurz je všade rovnaký, v niektorých sa dokonca vystavujú aj potvrdenia. Zaujímavé je aj to, že pol roka po návšteve amerického prezidenta Georgea W. Busha, visia v Tbilisi plagáty zobrazujúce priateľské gesto -- podanie si rúk oboch prezidentov. Tento motív figuruje aj na sérii pohľadníc, ktorých výber je inak veľmi úzky. Čerešničkou na torte je cesta pomenovaná po americkom prezidentovi. Kurz nového vedenia štátu je teda jasný.
Maršutkou do Čakvi
Cestovanie, či už vlakom, autobusom alebo maršutkou (vanom prerobeným na malý autobus) ponúka zážitky nevhodné pre citlivejšie povahy. Osobné vlaky charakterizuje špina, pomalosť, preplnenosť -- a najmä skromný cestovný poriadok. Miestni obyvatelia však pokojne znášajú všetky tieto útrapy a spestrujú si dni debatami o politike, bežných problémoch s cestovaním či nakupovaním u všemožných predavačov.
Sprievodcovia chodia v Gruzínsku v spoločnosti policajtov. Jedným z možných dôvodov je nechuť platiť za dopravu, no reálnejším dôvodom sa zdá snaha umiestniť vysoký počet príslušníkov policajného zboru, ktorý trpí prezamestnanosťou. Kupovanie cestovných lístkov vo vlaku je bežné, aj ceny stanovujú sprievodcovia akoby "len tak". Zahraničnému turistovi môžu vyvolať úsmev na tvári. Napríklad nočný rýchlik z mestečka Čakvi na pobrežie Čierneho mora do Tbilisi (vzdialenosť 335 km) stojí v prepočte okolo 90 korún v tretej triede. No, hoci je vagón spací, na spánok v ňom nanajvýš pomyslíte.
Príma jazda!
Jazdiť vlastným autom je v Gruzínsku takmer prejav odvahy. V Tbilisi dokonca trúfalosť. Šoféri autobusov svojím spôsobom jazdy pripomínajú samovražedných atentátnikov. To isté platí pre vodičov osobných automobilov. Aj pravidlá cestnej premávky sú prinajmenšom originálne -- prednosť má ten, kto viac trúbi a križovať cestu možno vždy, keď semafor svieti. Na farbe až tak nezáleží. Ani cesty -- na mape označené ako hlavné -- nemusia byť asfaltové, horské priesmyky zasa ponúkajú učebnicové ukážky erózie. Čo však z dopravnej stránky naozaj funguje, je tbiliské metro. Pomerne čisté, veľmi lacné, spoľahlivé a rýchle. Škoda len, že chýbajú nápisy v latinke či aspoň v azbuke. Tie pôvodné, či už na staniciach alebo na začiatkoch obcí, často nevydržali zmenu, podľahli času a, ako väčšina vecí v Gruzínsku, ostali nečitateľné.
Víno a čaj
Gruzínci sa vyznačujú pohostinnosťou, ktorú musíte zažiť, aby ste jej uverili. Ich radosť z toho, že sa s vami stretli a porozprávali, pôsobí skutočne a nefalšovane. Samozrejmosťou na stole je syr, vynikajúci chlieb mnohých tvarov a chutí, uhorky, paštéta z fazule a papriky a, samozrejme, víno (prípadne pálenka alebo vodka) rôznej kvality. Od ľahkého a klamlivého až po také, na ktoré sa zle aj spomína. Mladšia generácia však o kvalitnom domácom čaji asi ani nepočula. Časy, keď Gruzínsko produkovalo v okolí mestečka Čakvi väčšinu čaju v bývalom Sovietskom zväze, odišli do nenávratna.
Nezamestnaní optimisti
Vážnym problémom je nezamestnanosť. Prácu nemá takmer každý piaty Gruzínec, pod hranicou chudoby však žije viac ako polovica obyvateľstva (priemerný mesačný plat sa pohybuje okolo 12 USD). Na vidieku si s ňou dokázali poradiť vďaka preorientovaniu sa na tradičný spôsob života. Až 40 percent Gruzíncov pracuje v poľnohospodárstve, rovnaký počet v službách, pričom v priemysle to je len pätina obyvateľstva. Každý sa snaží zarobiť podľa vlastných možností a schopností. Predáva sa všade a všetko: zástupy vidiečanov vystupujú každé ráno z vlakov vo väčších mestách a predávajú svoj tovar. Pokrivkáva len výroba -- cestoviny, múka, zápalky, cigarety sa väčšinou dovážajú z Turecka alebo Ruska.
Otázka, ako Gruzínci riešia každodenné finančné otázky, ostáva nezodpovedaná a je veľkou záhadou. Napriek všetkým problémom ľudia nezúfajú a budúcnosť vidia pozitívne. Pomáha im aj časté stretávanie sa v kruhu priateľov, pri dobrom víne a syre. Hoci aj za šera, pretože elektrina je vypnutá, či už z dôvodu poškodenia vedenia alebo ako následok neplatenia.
Gavaríte po rúsky?
Dorozumieť sa dnes v Gruzínsku nie je problém, otáznejšia je budúcnosť. Prečo? Inteligencia aj bývalí vojaci slúžiaci v ruskej časti bývalého Sovietskeho zväzu hovoria po rusky plynule a aj priemerný Gruzínec ovláda ruštinu, vďaka blízkosti krajiny, na veľmi dobrej úrovni. Toto však platí najmä pre staršiu generáciu, pretože mladšia sa ruštinu v škole neučila vôbec alebo len v obmedzenej miere a vo výučbe angličtiny má ešte výrazné medzery. Tieto dôvody napĺňajú obavy, že o niekoľko rokov budú Gruzínci zápasiť s komunikačnými bariérami. Ani to však pri ich láske hovoriť nemusí byť výraznejšia prekážka -- rozprávajú veľmi radi, a to všetkými dostupnými prostriedkami. Pomocnú ruku podajú hneď ako vytušia, čo potrebujete.
Miestna rarita -- turista
Napriek tomu, že Gruzínsko prekonalo občiansku vojnu s Abcházskom a susedí s Čečenskom, nemáte pocit bezprostredného ohrozenia. Krajina je z tohto hľadiska úplne bezproblémová, hoci policajný zbor je naozaj početný a ako turista ste doslova stredobodom pozornosti, pretože ich domáci nestretávajú ani raz za týždeň... Zbraní síce môžete vidieť veľa, ale ich nositeľmi sú najčastejšie strážcovia prírody, policajti, pastieri na hrebeni Malého Kaukazu či ťažko špecifikovaní civili. S nepríjemným zážitkom (vyjednávania cestovného) sme sa stretli len v hlavnom meste Adžarskej autonómnej republiky -- Batumi. Mesto už na prvý pohľad platí daň za to, že je prístavom a zápasí s problémami drog, pašovaním i kriminalitou.
Neinformované informačné centrum
Gruzínsko sa rozprestiera pozdĺž Čierneho mora, jeho pláže sú však štrkové, špinavé, a preto aj prázdne, čo platí nielen pre centrum, ale aj mimo neho. Súvisí to aj s množstvom prístavov nachádzajúcich sa v tejto oblasti (najväčšie z nich sú Batumi a Suchumi).
Hrebeň Malého Kaukazu, ktorý sa rozprestiera po celej južnej časti krajiny a prechádza ďalej do Turecka, Arménska a Azerbajdžanu, je porovnateľný s našimi Nízkymi Tatrami. Začína sa pri mestečku Borjomi preslávenom minerálnou vodou, ktorá sa predáva aj u nás. Slávny prameň síce nie je ťažké nájsť, ale jeho dosiahnutie nemá s objavovaním zázrakov prírody nič spoločné...
Okrem tohto nepríjemného prekvapenia zažijete aj jedno príjemné v podobe informačnej tabule o národnom parku. A to navyše v anglickom jazyku! Po návšteve miestneho informačného centra však môžeme len smutne skonštatovať, že to nemusela byť práve ochrana prírody, ktorej sa transformácia dotkla takto priamo a neúprosne: kúpili sme mapku, získali aj pár -- ako sa neskôr ukázalo, nespoľahlivých informácií -- zaplatili za každú noc a poďakovali za želanie šťastnej cesty.
Bez komédie
Gruzínsko je krajina pre všetkých, ktorí nepotrebujú ochranné krídla cestovnej agentúry, chcú zažiť niečo skutočné a krásne, nepokazených ľudí či pravé pocity. Nie komédiu pre turistov. Pre všetkých, ktorí chcú vidieť Áziu, no v európskom šate.