Pre súčasné obdobie je do značnej miery charakteristická tendencia chápať jednotlivé udalosti a javy svetových dejín zjednodušene. Platí to tiež pri nazeraní na jednotlivé kultúry či národy. Tak ako často nerozlišujeme medzi šíitskymi a sunnitskými moslimami, aj všetkých židov považujeme za jeden národ. Židovstvo po exode však nie je jednoliatym celkom. Popri orientálnych a sefardských (španielskych) židoch žilo v Európe vitálne a azda najvýznamnejšie aškenázske spoločenstvo.
Kniha Tisíc rokov aškenázskej kultúry, ktorá vyšla minulý rok vo vydavateľstve Kalligram, spoločné dielo odborníkov na stredovekú a modernú históriu, súčasné dejiny, ale tiež literatúru a lingvistiku, sa snaží opísať históriu jedného sveta, ktorý je takmer neznámy, no zároveň mu patrí ústredné miesto v európskej kultúre. Snaží sa predstaviť nám svet, ktorý sa síce geograficky rozprestiera na obrovskej ploche od francúzskeho Alsaska po Ukrajinu a od Severného mora až po Taliansko, ale ktorému nechýbajú stmeľujúce činitele: spoločný pôvod, podobná organizácia obcí, rovnaký jazyk -- jidiš. Obyvatelia, ktorí sa s nimi stretávajú, sa zmietajú medzi prijatím a odmietaním. Sami židia sa nevedia rozhodnúť, či si ponechať vlastnú identitu, alebo radšej zvoliť integráciu do väčšinovej spoločnosti.
Svet štetlov i get
Aškenázsky svet, ktorý bol navždy zmrzačený ničiteľskou vôľou nacizmu, tvoril od stredoveku súvislú sociálnu a kultúrnu jednotku. Tvorili ho dediny, kde žilo niekoľko židovských rodín, ako napríklad na Ukrajine alebo v Litve, rovnako ako celé štvrte, ktoré boli súčasťou veľkých miest stredovekej Európy -- Worms, Praha, Krakov alebo Lublin. Aj napriek faktorom dobrovoľnej či nútenej izolácie jestvovali medzi kresťanským a židovským svetom prepojenia a kontakty, ktoré ovplyvnili jednotlivé špecifiká jednotlivých komunít a podieľali sa tiež na formovaní rozdielov, ktoré nám umožňujú hovoriť o aškenázskych kultúrach v množnom čísle.
Dejiny aškenázskeho židovstva majú veľa zákrut, svojich vrcholov i období úpadku. Po dvoch storočiach zakladania a vývoja obcí, ktoré napriek veľkému množstvu lokálnych prechodných kríz a konfliktov možno charakterizovať ako obdobie integrácie židov do kresťanskej spoločnosti a ich narastajúceho významu v ekonomickej oblasti. Prvá križiacka výprava však znamená prudký zlom. Nastáva obdobie prenasledovania, obviňovania z rituálnych vrážd, masakier, obdobie vyhnanstva a pomalej degradácie životných podmienok i právneho postavenia židov. Tvrdé časy vo Francúzsku a v Nemecku vedú od štrnásteho storočia k migračným vlnám smerom na východ.
Práve v tomto období sa vytvárajú základné črty aškenázskej kultúry -- jazyk, literatúra, umenie, ale tiež filozofia a náboženské hnutia mysticizmu, mesianizmu a chasidizmu.
Integrácia a odlišnosti
Dejinné zvraty pokračovali i v devätnástom a dvadsiatom storočí. Haskala, v doslovnom preklade vzdelávanie, znamenala pretlmočenie európskeho osvieteneckého hnutia do židovského sveta. Zasiahla rôznymi spôsobmi celú európsku spoločnosť. Pre jednu časť obyvateľstva však zostávali náboženský a spoločenský život neozlučne späté, zatiaľ čo iní bojovali proti náboženstvu a tradícii a snažili sa o nové definovanie a integráciu židovskej spoločnosti v prostredí, ktoré ju obklopovalo.
Táto integrácia však predpokladala modernizovanie náboženstva a odlúčenie spoločenskej oblasti od náboženskej. Ak v západnej Európe vyústila do zrodu občana Mojžišovho vierovyznania, vo východnej Európe vytvorila prostredie na vznik svojráznych hnutí, a to v čase, keď židovstvo podstupovalo dôležité spoločenské a ekonomické zmeny a objavil sa moderný antisemitizmus. Vznikali rôzne sionistické hnutia, folkizmus Simona Dubnova a židovský socializmus hnutia Bund. Paralelne s týmito tendenciami veľa mladých židov sympatizovalo s rôznymi marxistickými hnutiami, s utópiami a mesianizmom. Krutá bieda s chronickým antisemitizmom na pozadí viedla k masovej migrácii a ku vzniku nových aškenázskych centier po celom svete.