Príčiny nacistickej agresie proti Poľsku v septembri 1939, ktorú historici všeobecne považujú za začiatok 2. svetovej vojny, sú staršieho dáta. Treba ich hľadať v dôsledkoch 1. svetovej vojny a v novom geograficko-politickom usporiadaní Európy. Versailleský mierový systém vytvoril na mape Európy nové štáty. Zároveň s nimi však vzniklo množstvo národnostných a iných problémov. Spoločnosť národov sa pri ich riešení ukázala málo funkčná.
Uvedená charakteristika sa naplno prejavovala aj vo vzájomných vzťahoch Nemecka a Poľska. Trvalým jablkom sváru bola napríklad otázka slobodného mesta Gdansk, pomoranského koridoru z Nemecka do východného Pruska, ponechanie početnej nemeckej menšiny v Poľsku a mnohé ďalšie problémy. Navyše v roku 1925, po rokovaniach vo švajčiarskom Locarne, veľmoci odmietli trvalo garantovať nemecko-poľské hranice.
Tajný dodatok
Otáznou a problematickou však zostávala aj budúcnosť poľsko-sovietskej hranice, ktorá bola po poľsko-sovietskej vojne, ukončenej v roku 1921, posunutá ďaleko na východ. Takisto je nutné hovoriť o vzájomnom historickom poľsko-nemeckom a poľsko-sovietskom antagonizme.
Medzivojnové Poľsko na západe i na východe teda hraničilo s mocnými susedmi. V tejto konfigurácii sa poľský režim maršala Józefa Pilsudského orientoval predovšetkým na spoluprácu so západnými veľmocami -- Francúzskom a Veľkou Britániou.
Po nástupe Adolfa Hitlera k moci sa Poľsko rozhodlo nadviazať širšie diplomatické kontakty takisto s Nemeckom. To potom vyvrcholilo podpísaním paktu o neútočení v januári 1934.
Od roku 1936 začalo Poľsko so znepokojením sledovať úspechy nemeckej zahraničnej politiky. Po rozbití Československa v marci 1939 a vystupňovaní nemeckých teritoriálnych požiadaviek voči krajine už Poľsko rozoznalo reálne nebezpečenstvo.
Dvadsiateho tretieho augusta 1939 nacistické Nemecko podpísalo so Sovietskym zväzom zmluvu o neútočení. V tajnom dodatku protokolu si obaja diktátori rozdelili záujmové sféry vplyvu. Nemecko týmto zavŕšilo diplomatické prípravy na vojnu s Poľskom.
Pomoc, ktorá neprišla
Prvého septembra 1939 na Poľsko zaútočilo 1,8 milióna nemeckých vojakov, ktorých podporovalo približne dvetisíc lietadiel. Proti nim sa postavil asi milión odhodlaných poľských obrancov, avšak so slabým materiálnym zabezpečením. O výsledkoch tohto nerovného zápasu sa nedalo pochybovať. Poliaci veľa očakávali od spojeneckej pomoci, ktorá však zostala hlavne v diplomatickej rovine. Veľká Británia a Francúzsko totiž 3. septembra 1939 vyhlásili vojnu Nemecku.
Sedemnásteho septembra 1939, na základe paktu Molotov -- Ribbentropp, vpadla sovietska armáda do východného Poľska.
Hoci niektoré poľské jednotky Nemcom a Sovietom vzdorovali až do začiatku októbra, nič to nezmenilo na tom, že Poľsko zápas s Nemeckom prehralo. Poľsko bolo rozdelené medzi víťazov a začala sa najťažšia etapa poľského národa v dejinách, ktorej rezíduá sa objavujú dodnes.
Prvý štát po boku nacistov
Vojenská účasť Slovenska na nacistickej agresii proti Poľsku v septembri 1939 mala svoje konkrétne dôvody. Rozhodujúci bol predovšetkým vazalský pomer Slovenska k nacistickému Nemecku. Ďalej to bolo úsilie o získanie krajov, ktoré Poľsko získalo od Slovenska v rokoch 1920, 1924 a 1938. Napriek tomu, že v prípravách agresie sa nepočítalo s prekročením poľskej hranice slovenskou armádou, opak bol nakoniec pravdou. Slovenská armáda prekročila poľské hranice 1. septembra 1939 v smere na obsadenú obec Tatranská Javorina. K väčším zrážkam s Poliakmi však nedošlo, keďže ústup poľských armád z pohraničia bol v plnom prúde. Nacistické Nemecko nakoniec odmenilo Slovákov za ich účasť v protipoľskom ťažení. V novembri 1939 boli Slovensku vrátené tie územia, ktoré boli v medzivojnovom období súčasťou Poľskej republiky. Cena za takýto zisk však bola príliš vysoká -- Slovensko sa stalo prvým štátom, ktorý sa v 2. svetovej vojne zúčastnil ma vojnovom ťažení po boku Nemecka.
StoryEditor