Celoeurópske revolučné vrenie rokov 1848 -- 1849 sa dramaticky prejavilo aj v hospodársky zaostalej habsburskej monarchii. Marec 1848 -- začiatok revolučných pohybov -- otvoril cestu k postupnej premene absolutistického štátu na konštitučnú monarchiu. Signálom k revolučnému vystúpeniu politikov i ľudu v Uhorsku však boli okrem iného aj aktivity posledného stavovského snemu v Bratislave, predovšetkým prijatie zákona o zrušení poddanstva z 18. marca 1848. Za týchto okolností a taktiež pod vplyvom prichádzajúcej revolučnej vlny zo západnej Európy bol evidentný vzrast nacionalizmu dovtedy utláčaných národov v monarchii: Maďarov, Rumunov, Chorvátov, Srbov, ale i Slovákov.
V prebúdzajúcom sa slovenskom politickom tábore, reprezentovanom mladou generáciou okolo poslanca Ľudovíta Štúra, sa intenzívne pociťovala potreba založenia politickej inštitúcie reprezentujúcej záujmy celého národa. Požiadavka založenia takéhoto orgánu -- národnej rady -- zaznievala na viacerých vtedajších politických mítingoch popri ďalších štátoprávnych požiadavkách. Inak spomínaný termín "národná rada" nebol nejaké slovenské špecifikum, používal sa však už aj v maďarskej a nemeckej spoločnosti (nemzeti tanács, Nationalrat).
V Žiadostiach slovenského národa z 10. mája 1848 bola požiadavka národnej rady takisto zakotvená a následne sa objavila v Žiadostiach Slovákov a Rusínov zo 7. júna 1848. Vedúci politickí činitelia slovenského národa -- Štúr, Hurban a Hodža -- v tejto dobe mimochodom unikali pred zatykačom uhorskej vlády. Podporu pre svoje politické plány hľadali najprv v Čechách a neskôr u chorvátskeho bána Josipa Jelačića.
Stroskotanie akýchkoľvek rokovaní s maďarskými politikmi o slovenských požiadavkách znamenalo cestu k vytvoreniu národnej rady a realizácii ozbrojeného povstania.
Fiasko povstania
Oficiálne bola Slovenská národná rada ustanovená 16. septembra 1848 vo Viedni. Jej členmi boli politickí (Ľ. Štúr, J. M. Hurban, M. M. Hodža) a vojenskí predstavitelia (B. Bloudek, F. Zach, B. Janeček). Tajomníkmi SNR sa stali B. Nosák a D. Bórik.
Za centrum povstania voči maďarskej vláde bol určený podbradliansko-podjavorinský kraj s perspektívou rozšírenia na územie celého Slovenska. 17. septembra 1848 sa do tohto regiónu SNR presunula a 19. septembra začala úradovať na Myjave. Tu bolo na veľkom ľudovom zhromaždení verejne vyhlásené povstanie, deklarácia samostatnosti (autonómie) Slovenska a vypovedanie poslušnosti uhorskej vláde. Na pomerne malom území sa SNR pokúšala vytvárať základy novej autonómnej verejnej správy, odvolávala neobľúbených úradníkov a nahrádzala ich Slovákmi. SNR takisto riadila ozbrojené zrážky s maďarskými honvédmi a inými ozbrojenými zložkami. Slovenské povstanie sa však obmedzilo len na tento región a aj v dôsledku dočasnej zmeny politickej situácie medzi Viedňou a Pešťou sa skončilo neúspechom. SNR preto následne ustúpila na Moravu, kde bola časť dobrovoľníkov odzbrojená. Od tohto okamihu sa začala zväčšovať závislosť SNR od cisárskej Viedne.
Tŕnistá cesta premeny
Po opätovnej eskalácii napätia medzi cisárskym dvorom a Pešťou sa SNR pridala na stranu Viedne proti maďarskej revolúcii. 20. novembra 1849 bola vydaná Výzva SNR k národu slovenskému. V tejto výzve sa síce hovorilo o tom, aby Slováci vybojovali slobodu svojmu národu, ale celá akcia mohla prebiehať len so súhlasom Viedne. V decembri 1849 sa preto začala tzv. zimná dobrovoľnícka výprava.
Počas nasledujúceho roku, v marci 1849, členovia SNR spolu s ďalšími slovenskými zástupcami predložili cisárovi Františkovi Jozefovi v Olomouci opäť svoje požiadavky aj s návrhom na vyčlenenie osobitného slovenského územia na etnickom základe. Podarilo sa síce získať drobné ústupky v používaní slovenčiny na úrovni nižších úradov a aj ďalšie sľuby. Ale to bolo všetko.
V apríli 1849 viedenská vláda dospela k názoru, že k porážke maďarskej revolúcie už nepotrebuje nemaďarské národy v Uhorsku. Zároveň už predtým zverila národnostné otázky ľuďom, ktorí v politike dovtedy nepôsobili. Následné politické udalosti už išli preto mimo rámca SNR a na scéne sa objavila trojica J. Kollár, J. Hlaváč a F. Hánrich.
Slovenská národná rada oficiálne zanikla v novembri 1849, hoci už predtým prestala plniť svoju funkciu. Štúrovi, Hurbanovi a Hodžovi sa v konečnom dôsledku nepodarilo zo SNR vytvoriť trvalú, účinnú a reprezentačnú predstaviteľku slovenského národného hnutia, čo malo viac príčin.
Slovenská národná rada sa v ďalších desaťročiach konštituovala a svoju činnosť vykonávala v rozhodujúcich okamihoch moderných dejín slovenského národa. Či už vezmeme aktivity druhej SNR v rokoch 1918 -- 1919, ďalej pôsobenie vojnovej SNR v rokoch 1943 -- 1944 alebo činnosť SNR po novembri 1989, keď došlo k postupnej premene SNR na demokratický parlament.