20. storočie bolo poznamenané predovšetkým tragickými dôsledkami dvoch obludných a rovnako zločinných ideologických systémov - boľševizmu (resp. komunizmu) a nacizmu (resp. fašizmu). No kým nacizmus politicky jestvoval len približne 12 rokov a povojnoví víťazi sa s ním jednoznačne vyrovnali, celkom inak tomu bolo s druhou zločinnou ideológiou, ktorá tu pôsobila oveľa dlhšie a s jej protagonistami sa neuskutočnilo prakticky žiadne trestnoprávne vyrovnanie. A to ani v našej krajine...
Pri príležitosti 60. výročia definitívneho ovládnutia našej krajiny komunistickou stranou možno nastoliť aj otázku, čo sa o zločinnosti tohto systému vedelo - prípadne nevedelo - pred rokom 1948. Prvé informácie o boľševickom režime, ktorý sa rodil na troskách cárskej ríše v roku 1917, prinášala nielen dobová tlač, ale najmä navrátilci rakúsko-uhorskej armády z východného frontu. Legionári či vojnoví zajatci z radov Slovákov prinášali prvé očité správy o ukrutnostiach boľševikov. Na druhej strane však iní z radov tých istých vojakov podľahli ich propagande o "mieri“ či "sociálnej spravodlivosti“, ba niektorí z nich sa stali neskôr aj zakladajúcimi členmi KSČ.
Vzťah Slovákov k národom na východ od ich hraníc bol však veľmi dobrý, čo bol dôsledok politicko-spoločenskej situácie z predchádzajúcich desaťročí, tiež tradičného rusofilstva až idealizácie Ruska v predstavách slovenských politikov a kultúrnych činiteľov. Občania sovietskeho Ruska (resp. ZSSR) boli zjednodušene pokladaní za "Rusov“.
Miesto blahobytu
Vyššie spomenutý rozpor, ba takmer absolútna protichodnosť nielen názorov, ale vôbec informácií, ktoré sa dostávali občanom našej krajiny, pretrvávali aj v rokoch medzivojnovej ČSR. Negatívny, až hrôzu naháňajúci obraz o ZSSR podávali najmä cirkevní predstavitelia, niektorí učitelia či pravicová tlač. Opačne, veľmi pútavo vykresľovala pomery v krajine sovietov komunistická či ľavicová propaganda. Táto pokladala ZSSR za najpokrokovejší štát, kde je odstránené vykorisťovanie, sú zahladené sociálne rozdiely a krajina bola ospevovaná ako miesto slobody a blahobytu, kde má každý človek zabezpečenú prácu a bezplatné vzdelanie. Neraz padali slová o "ruskom raji“. Bol to veľmi lákavý obraz najmä pre najchudobnejšie vrstvy spoločnosti. Pochopiteľne, masy jednoduchého, zväčša roľníckeho ľudu, si nemohli pravdivosť tých či oných informácií overiť na vlastnej skúsenosti. Ani po roku 1939, keď sa Stalinov ZSSR stal fakticky Hitlerovým spojencom, sa informovanosť o obrovskej krajine na východe nezlepšila. Hranice ZSSR zostali rovnako nepriedušné. Úplný obrat nastal až po vypuknutí vojny proti ZSSR v júni 1941.
Ako je známe, 22. júna 1941 Nemecko napadlo Sovietsky zväz. Nasledujúci deň vyhlásila ZSSR vojnu aj slovenská vláda a už o niekoľko hodín, 24. júna 1941, hranice na východ prekročili asi dve tisícky slovenských vojakov Rýchlej skupiny; v auguste 1941 bolo na západnej Ukrajine viac než 50-tisíc našich vojakov a celkovo sa odhaduje, že v ZSSR sa do roku 1944 vystriedalo asi 80 tisíc Slovákov. Pre týchto mužov, dočasne oblečených do vojenských uniforiem, povestná opona náhle padla. Na vlastné oči si mohli obzerať dôsledky štvrťstoročného bašovania boľševického režimu, vďaka jazykovej blízkosti sa mohli zhovárať s jeho obyvateľmi o ich živote za "báťušku Stalina“. Už ako dvadsaťroční mladí muži si mali možnosť utvoriť vlastný názor o podmienkach, aké vládli v toľko vychvaľovanom "raji“.
V domácej literatúre a publicistike podnes vládne názor, že Slováci boli na okupovanom území ZSSR svedkami nacistických zločinov. Toto je nepochybne skutočnosťou, ktorú nemožno poprieť a ktorú dokladajú aj viaceré dobové pramene. No dnes už takmer neznámou skutočnosť je i to, že ako prvé po vstupe na územie ZSSR videli Slováci následky zločinností boľševického režimu.
Masaker
Veľkým prekvapením pre intervenčné vojská už od prvých momentov po vkročení na územie ZSSR bol fakt, že sa tu stretali nie s odporom, ale práve naopak s nadšenými ováciami a podporou miestneho obyvateľstva. V jednom zo spravodajských rozkazov vydaných počas pobytu v mestečku Chyrow sa uvádza: "Pomer obyvateľstva k nemecko-slovenskej armáde je viac ako srdečný, lebo ako počuť medzi obyvateľstvom, tunajší ľud môže ďakovať za svoje oslobodenie od boľševického pekla len nemecko-slovenskej armáde.“ Atmosféru vítania miestnym ukrajinským obyvateľstvom zachytávajú aj listy, ktoré písali v lete 1941 na Slovensko vojaci. "Obyvateľstvo si nás vážilo ako osloboditeľov“, písal domov vojak Jozef Halász. Obyvateľstvo bývalého východného Poľska (Haliče) totiž takmer dva roky trpelo pod surovým sovietskym útlakom. Chatrný priemysel i poľnohospodárske podniky boli znárodnené, obchody vyrabované, čo malo za následok všeobecný nedostatok. Dostavil sa tvrdý protináboženský boj - kostoly sa zmenili na kiná či múzeá ateizmu. Zatýkaniu, deportáciám na Sibír či priamym vraždám a popravám padli za obeť státisíce poľských a ukrajinských obyvateľov. Nečudo, že po takýchto skúsenostiach so stalinským terorom bola každá invázna armáda na tomto území vítaná. (Že sa v tomto smere obyvateľstvo sklamalo a čoskoro začalo pociťovať nacistické zločiny, je už iná vec).
Najväčším šokom pre intervenčných slovenských vojakov (a nielen pre nich) však boli následky masakrov NKVD. Koncom jari 1941 sa vo väzeniach na západnej Ukrajine nachádzalo približne 40 000 politických väzňov - Poliakov, Ukrajincov, ale aj Bielorusov či Litovcov. Po napadnutí Nemeckom a chaose, ktorý v ZSSR nastal, bolo jasné, že evakuácia osadenstva väzníc, ktoré praskali vo švíkoch, nebude technicky možná. 24. júna tak prišiel rozkaz náčelníka komisariátu vnútra L. Beriju na fyzickú likvidáciu týchto "kontrarevolučných elementov“. Vo väzniciach na Sovietmi okupovaných bývalých poľských územiach sa začali popravy, aké dovtedy nepamätala žiadna vojna v európskych dejinách. Vykonávali ich príslušníci NKVD, ale na niektorých miestach im pomáhala aj Červená armáda. Najhroznejšie popravy sa odohrali v mestách Ľvov, Luck, Tarnopol, Dubno, Zločov, ale aj na mnohých iných miestach a celkový počet zavraždených väzňov dosiahol približne 30-tisíc.
Popravy sa vykonávali najčastejšie zastrelením do tyla, avšak nechýbali ani brutálnejšie spôsoby, ako napr. mučenie, odrezávanie častí tváre či tiel (u mužov i u žien) a iné, ťažko predstaviteľné spôsoby. Tam, kde kati nestihli vykonať individuálne popravy či likvidáciu po malých skupinkách, došlo k hromadným vraždám (hádzanie granátov do ciel preplnených väzňami a pod.) Vraždilo sa až do posledných momentov ústupu - neraz sa stalo, že na jednom konci mesta ešte odstreľovali Sovieti, na druhom už do mesta vstupovali Nemci. Onedlho nasledovali slovenské jednotky, ktorým sa tiež naskytol príšerný obraz.
Znesvätené kostoly
Tieto skutočnosti sa odrážali i v listoch vojakov. Tak napr. vojak Štefan Uhlár z Veľkých Uheriec vyjadril svoje pocity v liste manželke. "Neľutujem, že som narukoval a mohol vidieť zblízka ten komunistický raj. Keby si to videla, tak by si zaplakala. Tak si predstav: človeka za živa odrali a odsekovali mu údy... ženy zneužili a potom im poodrezovali prsia... Keď som toto videl, taký hnev do mňa vošiel, že by som sa bol hnal do boja....“
Príslušníkov kresťanského národa už po vstupe na územie Haliče zarazili aj znesvätené kostoly. Takýto obludný obraz sa im naskytol len pár kilometrov od hraníc v Chyrowe: kríž zhodený z veže, kostol prerobený na kino a divadlo, rozbitý a znesvätený oltár a miesto obrazov či sôch svätých postavené obrazy sovietskych bohov - Lenina, Stalina, Vorošilova, Molotovova a iných. Prvé dojmy vojakov sú zachytené aj v listoch, ktoré písali svojim blízkym na Slovensko. Jeden z vojakov písal 15. júla domov toto: "Neľutujem ani trošku, že som išiel na vojnu. Aspoň som vedel, čo robí komunizmus... Bol to hnus, čo oni robili. Z kostolov spravili kino a podobne.“
Zďaleka ideálne pomery nevideli ani v sovietskych dedinách a jednotlivých domčekoch, kde boli ubytovaní. "Ukrajinský typický dom je univerzálnym príbytkom pre ľudí i zvieratá, je zároveň stodolou i komorou... všetky miestnosti spojuje jedna strecha a voľne sa pod ňou pohybujú ľudia i dobytok, ba chovajú sa tu i králici a morské prasiatka...“ opisoval dojmy vojakov frontový spravodajca. Nečudo, že úbohosť pomerov zákonite vplývala na definitívnu zmenu starých, idealizujúcich predstáv o "sovietskom raji“. Jeden z vojakov písal domov: "Teraz som aj ja iného presvedčenia, keď som videl, ako bol ten národ ubiedený. Všetko chodí bosé a napoly nahé, tak bol ľud biedny. Domy majú z hliny a slamy, horšie ako u nás Cigáni. Múku tu majú ako u nás šrot, z toho pečú chlieb.“ Vojaci okrem toho prejavovali prianie s týmito faktmi oboznamovať národ doma, najmä komunistických prívržencov. Často bolo počuť, že "by bolo dobré zaviesť tam našich zúrivých komunistov, aby videli boľševické pustošenie a hrôzy“.
Exkurzia pre komunistov
Na tomto mieste môžeme spomenúť, že bratislavská vláda sa skutočne na tejto triumfálnej propagačnej vlne chcela zviesť. Minister vnútra A. Mach prikázal zorganizovať akúsi študijno-propagačnú exkurziu pre známych komunistických intelektuálov. Mali sa jej zúčastniť M. Clementis (brat Vlada Clementisa) , J. Poničan, M. Falťan, G. Husák, istý Čulen (príbuzný Marka Čulena) a tiež L. Novomeský. (Posledne menovaný básnik sa jej však nakoniec úspešne vyhol). Táto akcia sa v rokoch komunizmu v literatúre zamlčovala. Nečudo, veď jednému z jej priamych účastníkov, G. Husákovi neskôr riadne strpčila život. Hoci zmýšľanie hŕstky komunistických intelektuálov "študijná cesta“ zorganizovaná ľudáckou vládou pravdepodobne nezmenila, inak tomu bolo u radových vojakov a dôstojníkoch. U veľkej väčšiny z tých, ktorí mali dovtedy nejaké zidealizované predstavy o ZSSR, o jeho sociálne "spravodlivom“ systéme, sa tieto pod dojmom videného zrútili.
Mnohí si preto začali vážiť to, čo dovtedy pokladali za samozrejmosť - vlastnú krajinu, vlastný štát. Ba čo viac, prežité skúsenosti si vojaci odnášali do svojich domovov mnohých ovplyvňovali po celý život. Pri posledných slobodných voľbách roku 1946 akiste aj ich skúsenosti a pohľad na komunizmus prispeli k tomu, že Slováci politiku Komunistickej strany zamietli. Keď bola komunistická diktatúra nastolená a zo ZSSR sa spravilo nedotknuteľné božstvo, keď po všetkých mestách viseli transparenty s názvom "ZSSR - náš vzor“, bývalí frontoví vojaci o tejto krajine vedeli svoje. U mnohých prispeli aj k tomu, že komunistickú politiku nepodporovali a do strany nikdy nevstúpili. Na príklade ZSSR totiž videli, že komunistická spoločnosť je úplnou utópiou a krach tohto systému je len otázkou času.