Dňa 20. septembra 1870 zanikol viac ako tisícročie trvajúci pápežský štát. V tento deň obsadili Rím talianske vojská pod vedením Garibaldiho a v plebiscite sa obyvatelia Ríma vyslovili za pripojenie k talianskemu kráľovstvu. Od tej chvíle sa vtedajší pápež Pius IX. uzavrel vo Vatikáne a vyhlásil sa za "vatikánskeho väzňa".
Po pápežovom odmietnutí všetkých návrhov zo strany talianskeho štátu na urovnanie vzťahov zaviedlo Taliansko na čele s kráľom Viktorom Emanuelom II. tvrdý proticirkevný kurz. Prijalo proticirkevné zákony a zhabalo pápežské majetky. V krajine zavládol liberálny duch, v školách sa prestalo vyučovať náboženstvo. Korunu všetkému nasadil kráľ, ktorý premiestnil svoje sídlo do pápežského paláca na Quirináli.
Cesta k dohode
Pápež Lev XIII. (1878 - 1903) si uvedomil, že napätú situáciu možno urovnať iba tak, že bude minimalizovať teritoriálne požiadavky a nebude požadovať obnovenie pápežského štátu v predchádzajúcich hraniciach. Už za jeho pontifikátu vzrástla medzinárodná prestíž Svätej stolice, čo sa prejavovalo zvyšovaním počtu diplomatických zastúpení pri Svätej stolici, a to aj z nekatolíckych štátov.
Konflikt s talianskym štátom a vývoj v riešení tzv. rímskej otázky v roku 1929 do uzavretia Lateránskych dohôd ????. Tie podpísali v mene zmluvných strán 11. februára 1929 taliansky ministerský predseda B. Mussolini a kardinál P. Gasparri. Ich súčasťou sa stal konkordát, politická i finančná dohoda.
K najdôležitejším ustanoveniam dohody patrilo uznanie katolíckeho náboženstva za štátne náboženstvo Talianska, uznanie štátnej suverenity a zvrchovanosti Svätej stolice v medzinárodných vzťahoch. Osoba pápeža bola vyhlásená za nedotknuteľnú a Taliansko priznalo exteritorialitu štyrom najvýznamnejším rímskym bazilikám, budovám úradov Rímskej kúrie a vile Castel Gandolfo - letnému sídlu pápeža. Vatikán sa na revanš zriekol všetkých územných nárokov a formálne uznal Talianske kráľovstvo. Na základe týchto dohôd nadobudol Vatikán medzinárodné postavenie, aké má v podstate aj v súčasnosti.
Katolícka cirkev je dnes pôvodným subjektom medzinárodného práva. Svoju subjektivitu vykonáva prostredníctvom Apoštolskej stolice. Vatikán má vlastné štátne územie (0,44 km2), systém štátnych orgánov i medzinárodné uznanie. Na jeho území platí vlastný právny poriadok a Vatikán má právo uzatvárať medzištátne zmluvy - konkordáty.
Riadenie cirkvi a štátu
Hlavou vatikánskeho štátu, a teda celej katolíckej cirkvi, je pápež. Súhrn práv, ktoré patria rímskemu biskupovi, sa nazýva pápežský primát. Táto funkcia teda nie je len čestnou, ale predstavuje aj plnú a najvyššiu právnu moc nad celou cirkvou a nad všetkými jej príslušníkmi nielen vo veciach viery a mravov, ale aj vo všetkom, čo sa vzťahuje na disciplinárne záležitosti cirkvi. Pápež je podľa Kódexu kánonického práva hlavou biskupského zboru, zástupcom Ježiša Krista i pastierom celej cirkvi.
Nositeľom najvyššej a úplnej moci nad cirkvou, ktorú vykonáva na všeobecnom koncile, je kolégium biskupov na čele s pápežom. Osobitný zbor tvoria kardináli, ktorí pomáhajú pápežovi pri starostlivosti o všeobecnú cirkev a volia nového pápeža.
Vládou Vatikánu je Rímska kúria - súhrn inštitúcií s rôznymi úlohami, ktoré pôsobia pri pápežskom dvore - ktorej strešným orgánom je štátny sekretariát. Výkonnými orgánmi na úrovni ministerstiev sú kongregácie.
V súčasnosti pôsobí 9 kongregácií:
- Kongregácia pre náuku viery (ochrana katolíckej náuky viery a mravov)
- Kongregácia pre východné cirkvi
- Kongregácia pre biskupov (ustanovovanie, členenie a iné zmeny v miestnych cirkvách
- Kongregácia pre boží kult a disciplínu sviatostí
- Kongregácia pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života (zriaďovanie rádov...)
- Kongregácia pre kauzy svätých
- Kongregácia pre klerikov (riešenie záležitostí svetských kňazov a diakonov)
- Kongregácia pre evanjelizáciu národov (misie)
- Kongregácia pre semináre a študijné inštitúty