V albume slovenských spisovateľov ste predstavený ako "zázračné, ale nie zlé dieťa slovenskej poézie 70. rokov". Nezlučuje sa písanie poézie práve s rebelantstvom a potrebou vypísať sa?
- Určite je veľká časť umenia, ktorá je protestom proti spoločnosti, zaužívaným zvykom, konvencii, pretvárke a niekedy iba rebelantstvom pre rebelantstvo, aby bol človek zaujímavejším. Je pravda, že som asi nikdy nebol zlým deckom, ani v živote, ani v literatúre, hoci mám aj ja svoje buričské knižky. Sú to najmä zbierky básní Nonstop a Elektrónkový klaun. Spájajú sa s mojím životným obdobím, keď som utekal z domu, keď som za sebou pálil mosty a mal túlavé topánky. Už nikdy by som nechcel zažiť toto búrlivé, vzrušujúce, ale príšerne namáhavé obdobie. Už preto nie, že som poriadne potrápil svojich najbližších, najmä mamu.
Možno niekomu prekáža to, že ako spisovateľ pôsobíte vyrovnane, máte zmysel pre humor a netrpíte samovražednými sklonmi ako každý správny umelec a bohém...
- Ale rebelantstvo a nonkonformizmus sa môže prejavovať aj tak, že človek dokáže byť sám sebou, že sa dokáže prihlásiť k svojim názorom, hoci sú v spoločnosti menšinové, že dokáže trvať na staromódnych hodnotách, akými sú napríklad rodina, vernosť, dodržanie slova, poctivosť a podobne.
Na druhej strane ste jedným zo slovenských objaviteľov rebelanta Bukowského. Nie je to potom paradoxné?
- Sebahrdo sa musím priznať, že som bol na Slovensku jedným z prvých, ktorí objavili Bukowského a môj preklad jeho básní bol vôbec prvý - ešte pred Čechmi. Dnes ho však už nechávam deťom, aj mojim, pretože som predsa len z neho už vyrástol. Bukowski je taký popový bard, a ja už v literatúre hľadám väčšiu hĺbku. Nie je nijakým hrdinstvom vykrikovať a búriť sa po siedmich či sedemnástich pivách ako starý dobrý Buk. Ale skúste byť rebelantom, keď máte na sebe mníšsku kutňu alebo keď ste bankový úradníček (ako napríklad Kafka). V tom sú tie paradoxy, že tie najoriginálnejšie osobnosti často navonok vyzerajú ako šediví ľudkovia, a naopak - z hipíkov, čo sú všelijako pomaľovaní a onáušnicovaní, sa často vykľujú veľmi konvenční a priemerní ľudia.
Niektorí kritici vám vyčítajú mainstreamovosť. Považujete za menšinovú aj svoju tvorbu?
- Ako ktorú. Je to otázka žánrov. Keď som robil muzikály (Evanjelium o Márii alebo Beatles), samozrejme, musel som písať texty či libreto tak, aby oslovilo čo najširšie publikum. Je to jednoducho základnou črtou muzikálu. A naopak - bolo by iluzórne očakávať, že intímna zbierka básní sa stane bestsellerom, hoci sa občas aj také niečo prihodí.
Už niekoľko rokov tvoríte databázu ľudí, ktorí patria do kategórie outsiderov, excentrikov, fanatikov, mystikov, paranoikov, škandalistov, utopistov či iných čudákov. Prečo vás zaujali práve tieto typy, a nie napríklad politici, rosničky alebo hokejisti ako všetkých ostatných?
- Čo už môže byť zaujímavé na politikoch, ktorí musia prestať byť samými sebou, aby sa udržali pri koryte? Vážim si a uctievam ľudí, ktorí sa, naopak, neboja byť samými sebou, aj keď chvíľu vyzerajú v očiach iných ako blázni. Preto naozaj chystám veľkú Encyklopédiu "čudákov", pre ktorú mám do dnešného dňa nazbieraných už takmer 3 000 osobností. Sú medzi nimi umelci, vedci, svätci, dokonca aj športovci, minimálne množstvo politikov a potom celkom obyčajní ľudia z ulice.
Prečo vás tak zaujíma ľudská periféria?
- Z periférií, a je jedno, v akom zmysle slova o nich hovoríme, sa väčšinou vždy postupne stávajú centrá. To, čo bolo včera na okraji, je dnes v samom strede. To sa týka nielen architektúry, ale aj vedy, techniky, umenia... Niekdajší outsideri sú dnes všeobecne uznávanými a váženými priekopníkmi nového. Človek na okraji, na periférii, sa nemusí báť o svoju vážnosť, nemusí si pestovať svoj imidž, nemusí sa báť omylu. Je slobodný v myšlienkach a nápadoch. Aby som sa priznal, dobrovoľne sa sťahujem na okraj. Som utiahnutý doma, kde sa sústredene venujem svojej práci. Nedám sa vyrušovať médiami, nepotrebujem si pestovať lacnú slávu...
Predsa len máte zamestnanie, ktoré, aj keď by ste sa akokoľvek stiahli do súkromia, zostanete na očiach verejnosti... Dá sa vo vašom prípade hovoriť o utiahnutosti?
- Áno, zámerne a vedome som sa teraz utiahol do svojej pracovne, aby som sa sústredil na podstatné veci. Píšem napríklad objemnejší román a od toho sa nedá odskakovať a písať ho iba po večeroch. Keď sa mi však žiada vyjsť medzi ľudí, prijmem pozvanie na nejakú prednášku na univerzite alebo robím tvorivé dielne. Som stále v kontakte aj s mladými, aj so zrelými ľuďmi.
Na prvý pohľad sa môže zdať, že ľudia z periférií sú nepotrební. Akú úlohu plnia takíto, navonok marginálni ľudia?
- Ukazujú nám ostatným, že každý človek je sám za seba, že by sme nemali byť obyvateľmi stáda alebo davu, že by sme sa nemali báť zosmiešniť sa, pretože geniálne objavy boli zo začiatku ostatným vždy na smiech. Spoločnosť by si mala svojich "čudákov" vážiť, svojím spôsobom podporovať a pestovať individualitu a pestrosť.
Ale, bohužiaľ, ak ste dnes čudák, máte to ťažké či už pri hľadaní zamestnania alebo priateľov. Dnes je pohodlnejšie viezť sa s davom. Nemyslíte?
- Tak na to vám neviem odpovedať.
Tiež vás zaujímajú hraničné situácie a žánre (najmä v umení). Prišli ste svojím pozorovaním k nejakému zvláštnemu záveru o ľuďoch?
- Existuje najväčšia hranica - medzi životom a smrťou. Bol som pri tom, keď ňou prechádzali moji rodičia. Keď opúšťali územie života a vstúpili na druhý breh. Keď umieral môj otec, posledné, čo povedal, bolo jediné dlhé Óóóóó! Odvtedy viem, že sa nemusím ničoho báť, pretože na tej druhej strane je to krásne a má ma tam už kto čakať. O čo menej zla by bolo medzi nami, keby si všetci tí silní, bezohľadní, svalnatí, úspešní a neohroziteľní uvedomili, že raz budú musieť aj oni prekročiť túto hranicu.
To znie veľmi pozitívne. Myslíte si, že je súčasnosť dostatočne pozitívna?
- Nemám rád umelú, natrénovanú pozitívnosť, tú z amerických filmov a príručiek. Je však pravda, že mi je bližšie konštruktívne, aktívne myslenie a konanie ako nariekanie a fňukanie. Keď príde nejaký problém, dokážem ho prijať ako výzvu, ako príležitosť dokázať, že ma nezloží. Niekoľkokrát v živote som začínal takmer odznova. Viem, že sa môžem spoľahnúť na seba, na svoju tvorivosť, hádam na svoj talent a schopnosti. Nemusí ma živiť nejaká štátna inštitúcia. Mám veľké šťastie, že môžem uživiť seba i svoju rodinu tým, čo ma najviac baví: vymýšľaním, písaním, maľovaním...
Venujete sa aj tvorbe pre nevidiace a nepočujúce deti. V čom je písanie pre hendikepovaných ľudí iné ako pre tých "normálnych"? Vyžaduje si to špeciálnu prípravu, príbeh či postavy?
- Aby to nevyzeralo tak, že sa tejto činnosti venujem nejako systematicky. Dostal som možnosť napísať texty k CD Moja mama vidí nebo, ktoré zorganizovala nevidiaca pani Beatka Fakačová. Potom som ešte napísal knižku pre deti Psík, ktorý chodí do práce... Ale udržujem stále kontakty s takýmito ľuďmi, občas chodím do nemocníc, ústavov, internátnych škôl, sanatórií... Nijakú špeciálnu prípravu som neabsolvoval. Treba mať len otvorené srdce a prekonať zábrany, strach z neznáma. Dnes je veľmi módne slovo empatia, ale je to obyčajná ľudskosť. Vcítiť sa do sveta druhého. A to ako spisovateľ hádam v sebe mám. Títo ľudia ma veľmi obohacujú. Dúfam, že ešte budem môcť niečo pre nich a s nimi vytvoriť.
V rozhovore pre Romboid ste sa vyjadrili, že nie ste typ, ktorému "sedí jedna poloha, ktorú by som donekonečna prehlboval a cizeloval". Repertoár vašej tvorby zahŕňa nielen básne, eseje, preklady, knihy pre deti, ale aj hudobné texty, kresby. Neustále sa zúčastňujete na rôznych besedách, chodíte do vysokoškolských klubov...
- Zaujímajú ma v podstate iba tri oblasti: fi-vi-ac (fiktívno, vizuálno, akustično, čiže literatúra, výtvarné umenie a hudba a všetky priľahlé odbory, ktoré s nimi súvisia.) Starí Gréci alebo renesanční ľudia to vnímali všetko dohromady, vedu aj umenie, šport aj zábavu... To len my sme sa začali tak špecializovať, že už pomaly nikto nikomu nerozumie. Ja som už od puberty hrával v kapele, skladal pesničky, kreslil karikatúry, fotil, recitoval, skúšal divadlo, lepil koláže, maľoval, prekladal, robil si vlastné knižky, fascinoval ma film i tanec... Bolo to pre mňa všetko skĺbené a prirodzené vo svojej mnohorakosti. Potom som sa predsa len špecializoval viac na literatúru. Ale celý život iba písať by sa mi zdalo trochu choré. To vôbec nie je široký záber. Široký záber by to bol vtedy, keby som sa popri umení venoval aj matematike, medicíne, vynálezectvu, vojenstvu ako taký Leonardo.
Čo vás však ženie stále dopredu?
- Neženiem sa nasilu dopredu. Múdri ľudia vedia, že najlepší pohyb je na mieste. Preto nerád fyzicky mením miesto. Do zahraničia cestujem len ak sa už tomu nedá vyhnúť, ak mi už do ruky strčia letenku. Všetko, čo potrebujem, mám v sebe a blízko okolo seba. Ale cítim, že svoj talent som dostal ako preddavok, ktorý raz bude treba vyúčtovať. Jednoducho viem, že isté veci viem a bolo by hlúpe a arogantné, keby som nerobil to, čo ma teší a čo nachádza ešte aj ohlas u iných. Ale proti takým pracantom, akými sú napríklad Ľubomír Feldek či Viliam Turčány, som ešte stále lenivcom. A chcel by som to zmeniť.