Jednotka nášho biatlonu nedbá na stereotypy a vôbec sa nemôže sťažovať na nudný život. S puškou na chrbte a bežkami na nohách najprv dobýjala športoviská v ruských farbách, no stačilo jej niečo vyše roka na to, aby sa suverénne postavila na čelo slovenských biatlonistiek.
Ideme po medailu
Je trochu iróniou, že nováčik v drese slovenskej trikolóry je najvyššie vystretou rukou smerom k cenným kovom. Priznáva to aj Kuzminová, ktorá cíti na svojich mladých pleciach obrovský tlak. Novinárov. Fanúšikov. Zväzu. I Slovenska. "A pritom je to moja prvá olympiáda, cítim tie očakávania a veľmi nerada by som ich sklamala. Myslím si však, že som pripravená,“ hovorí pevným hlasom. Rozhodnosť nechýba ani jej trénerovi a šéfovi slovenského biatlonu Jurajovi Sanitrovi. "Anastasia má kvality na to, aby sa dokázala vyrovnať najlepším pretekárkam, a z toho vyplýva aj jej sebavedomie. Robíme všetko pre to, vidieť to aj na jej prístupe počas zranenia, ktoré mala, že naším jediným cieľom je úspech na olympijských hrách, a tým úspechom by mala byť medaila.“
Toto žieňa nejde na olympiádu zakríknuto, ale naopak, sebavedome, čo vidí Sanitra aj pri tréningu. "Vážim si ju aj preto, lebo priniesla niečo nové do nášho športu. Má hlboký vzťah k Slovensku, ktorý si vypestovala za ten krátky čas, čo získala naše občianstvo. Mohla by byť príkladom aj pre rodených Slovákov v tom, ako sa pristupuje k reprezentovaniu našej krajiny,“ uzatvára.
Kde bolo, tam bolo...
"Je to moja prvá olympiáda. Som trochu nervózna, ale myslím si, že dobre pripravená. Fyzicky aj psychicky,“ hovorí reprezentantka. Možno to znie pre laikov trochu ako klišé, ale predstavte si, že je náplňou vašich dní "vec“, ktorá dosiahne vrchol každé štyri roky, a vy musíte vyžmýkať zo seba maximum. A Nasťa, ako ju volajú ešte z čias juniorských pretekov, to vie. Dôkazom toho sú jej juniorské úspechy i minulá sezóna vo farbách slovenskej trikolóry. Aj keď jej sezónu skomplikovali choroby, na konci zažiarila naplno a získala dve zlaté medaily z majstrovstiev Európy a striebornú medailu zo svetového šampionátu v pretekoch s hromadným štartom na 12,5 kilometra. Hneď v prvej sezóne vyrovnala slovenské historické maximum, ktoré držala Martina Halinárová z roku 1999.
Z Ruska do Bystrice
Príbeh 25-ročnej ruskej rodáčky a súčasnej Banskobystričanky však nie je len (ne)obyčajným športovým príbehom. Však posúďte sami... Ona a manžel pochádzajú z opačných koncov nekonečného Ruska, stretli sa na svahu v Rakúsku a hneď si padli do oka. Daniel Kuzmin sa pred rokmi do Banskej Bystrice zamiloval tak veľmi, že sa sem presťahoval. A zamiloval sa aj do mladej talentovanej biatlonistky menom Anastasia Šipulinová.
Mladý pár dlho neváhal, o rok už bola ruka v rukáve a syn Jelisej na ceste do internacionálnej športovej rodiny. Daniel Kuzmin, ktorý má slovenské občianstvo a preteká vo farbách Izraela, pritiahol ruský športový supertalent do Banskej Bystrice, kde dodnes (ak nelietajú po svete s lyžami na nohách) vychovávajú svojho syna. Mladá mamička zo začiatku ani nepomyslela na pretekanie, ale to športové mravčenie nakoniec nevydržala a ozvala sa slovenskému biatlonového zväzu s tým, že by chcela pretekať za našu domovinu. Ovácie slovenskej strany asi nemusíme ani opisovať.
Rodina na snehu
"Sú tu úplne iné podmienky ako v Rusku,“ vysvetľuje Kuzminová. "Dovolili mi tu prípravu s rodinou. A môžem sa venovať obom veciam, ktoré milujem - rodine a športu,“ hovorí s radosťou naše najhorúcejšie želiezko v olympijskom ohni. A tak s ňou do Vancouvru okrem trénera a šéfa nášho biatlonu v jednej osobe - Juraja Sanitru - cestoval aj jej manžel Daniel, ktorý sa okrem iného venuje materiálnemu zabezpečeniu pretekárov ako manažér Slovenského biatlonového zväzu.
"Je pre mňa obrovskou oporou vo všetkých smeroch. Náš syn je doma so svokrovcami, ktorí sú na Slovensku už takmer tretí mesiac a vo všetkom nám neuveriteľne pomáhajú. Starajú sa o malého a mne vytvárajú možnosti trénovať.“ Malý Jelisej bude sledovať mamu v televízii a bude jej držať palce.
Musí, veď sa narodil v rodine, ktorá je odchovaná na zimných športoch. "Keď mal rok, bol sa lyžovať s nami a vlani dostal na Vianoce bežky. Rád sa sánkuje, hrá v snehu, takže má rád zimu... Nebudeme ho však tlačiť do športu, sám sa rozhodne, čo ho bude baviť," konštatuje hrdá mamička.
Brat? V ruských farbách
Olympiáda bude tak trochu aj rodinným výletom, pretože okrem manžela je na hrách aj Kuzminovej brat Anton Vladimirovič Šipulin. "Žiaľ, ani neviem, či budem mať čas na to, aby som sa s ním stretla, preteká v mužskom biatlone a tí majú iní program ako my. Hádam sa stretneme aspoň v olympijskej dedine.“
Nasťa sa cíti v slovenskom drese veľmi dobre. Nebojí sa ani výčitiek zo strany bývalých ruských kolegýň a dnešných sokýň. "Popravde, ja sa na súboj s Ruskami, ktoré sú vynikajúce pretekárky, teším. Vlastne ma aj motivujú. Chcem byť lepšia ako ony.“
Nevraživosť necíti. Podľa nej už pretieklo veľa vody a nikto jej prestup neberie dramaticky. "Rozprávala som sa s pretekárkami a trénermi a berú to ako normálnu vec,“ konštatuje. Priznáva však, že v momente, ako dosahuje dobré výsledky, objavujú sa šumy a reči o tom, že by mala súťažiť za štát, v ktorom sa narodila. "To už však nie je možné. Ja sa cítim na Slovensku dobre.“
Lyže sú pripravené, puška nabitá, ruka zahojená a Anastasia je plná odhodlania vyniesť slovenské farby na stupeň víťazov. Nám nezostáva nič iné, ako tejto Ruske silno držať palce. Je to to najlepšie, čo sme do Kanady poslali.