Koluje nám v tele aj neandertálska krv?

Medzi vašimi dávnymi predkami mohol byť neandertálec. Ale neberte to ako niečo, za čo sa treba hanbiť, či dokonca ako urážku. Neandertálci podľa posledných zistení nijako nezaostávali za predchodcami dnešných ľudí. O to je záhadnejšie, prečo vlastne vymreli.
Minulý týždeň uverejnil tím vedcov, ktorý viedol Erik Trinkaus z Washingtonovej univerzity v americkom Saint Louis, informácie o čeľusti moderného človeka, ktorú našli v Rumunsku. Karbónové datovanie určilo jej vek na 34- až 36-tisíc rokov. Ide o najstarší pozostatok nášho priameho predka objavený na našom kontinente; predchádzajúca európska "rekordná" ľudská fosília je stará tridsaťtisíc rokov.
Pre paleontológov je to samo osebe zaujímavé zistenie. Ešte pozoruhodnejšia je iná vec. Ako vedci informovali v americkom časopise Proceedings of the National Academy of Sciences, mužská čeľusť nemá len známky moderného človeka, ale súčasne aj istú podobnosť s kosťami neandertálcov. Ďalšiu podporu tak získala teória, že neandertálci sa miešali s novo prichádzajúcimi ľuďmi dnešného typu.

Príliš mohutné zuby
Mužskú čeľusť našli traja rumunskí jaskyniari už vo februári 2002 v juhozápadných Karpatoch. Odvtedy ju vedci skúmali a až teraz o nej zverejnili podrobnejšie údaje. Na tom istom mieste objavili aj ďalšie pozostatky zrejme troch ľudí, napríklad lícne kosti dospelého človeka. Ich datovanie ešte nie je skončené, vedci však predpokladajú, že pochádzajú z rovnakej doby.
Tvar čeľuste sa podobá pozostatkom raných ľudí, ktoré sa našli v Afrike, na Blízkom východe aj mladším nálezom z Európy. Zuby sú však mohutnejšie, podobné skôr neandertálskym. "To plne svedčí o miešaní moderných ľudí s neandertálskou populáciou," povedal profesor Trinkaus pre agentúru Reuters.
Ešte pred pár rokmi sa všetko zdalo jasné. Podľa predpokladov sa asi pred dvomi miliónmi rokov v Afrike vyvinul opočlovek (Homo erectus - vzpriamený človek) a odtiaľ sa šíril ďalej do sveta. Z opočloveka sa asi pred 600 000 rokmi vydelila vývojová vetva praľudí alebo neandertálcov, ktorá neobstála v súboji o prežitie s inou vývojovou vetvou, ktorá smerovala k dnešnému človeku.
V Európe sa neandertálci objavili asi pred 200 000 rokmi, možno aj skôr, a prešli tu samostatným vývojom. Mali mohutnú postavu a od dnešného človeka sa odlišovali okrem iného dopredu sklonenou hlavou, vystúpenými oblúkmi nad očami a tiež inak zostaveným chrupom.
Asi pred 40 000 rokmi však začali na náš svetadiel prichádzať prví ľudia dnešného typu z Blízkeho východu a pomalým tempom sa postupne šírili na západ. Tak tomu nasvedčujú nálezy ich nástrojov. Podľa teórie pred sebou tlačili hlúpejších, menej zdatných neandertálcov. Zo strednej Európy ich napríklad podľa odhadov vyhnali pred 34 000 rokmi. Zahnali ich až na Pyrenejský polostrov, kde poslední členovia tejto neúspešnej vývojovej vetvy vyhynuli zhruba pred 30 000 rokmi.

Nečakané nálezy
Táto teória dostala poriadnu trhlinu v roku 1999, keď medzinárodná skupina vedcov popísala nález dvoch úlomkov lebky neandertálca v chorvátskej jaskyni Vindija asi päťdesiat kilometrov severne od Záhrebu. Pozostatky boli staré 28- až 29-tisíc rokov.
To ukázalo, že minimálne malé zvyšky neandertálcov v Európe prežívali dlhšie, ako paleontológovia predpokladali. Opäť vznikla otázka: Naozaj boli neandertálci len izolovanou skupinou, ktorých jedinými kontaktmi s modernými ľuďmi boli neúspešné boje?
V júni 1999 Erik Trinkaus spoločne s európskymi kolegami informoval o náleze kostry dieťaťa dnešného typu v Portugalsku, starej asi 25 000 rokov. Kostra mala niektoré typické znaky neandertálca. Terajší nález z Rumunska je ďalším náznakom, že vzťahy medzi predkami dnešných ľudí a neandertálcami boli užšie, ako sa zdalo. A že dnešná populácia je zmesou viacerých vývojových predkov - a môže mať v sebe aj stopy neandertálskej krvi. Novým nástrojom vedcov pri odhaľovaní historického vývoja sa dnes stávajú testy DNA - deoxyribonukleovej kyseliny v bunkách, ktorá je nositeľkou dedičných vlastností. Prípadné skríženie neandertálcov s modernými ľuďmi by v nej preto malo byť zachytené.
V roku 1997 uverejnil výskumný tím z Mníchova v časopise Science závery rozboru fragmentov DNA z kosti prvého objaveného neandertálca (nájdeného v roku 1856 v Neanderovom údolí v Porýní). Výskumníci konštatovali, že táto DNA je príliš odlišná od dnešných ľudí, než aby sa dala nájsť priama príbuznosť. Podobne dopadli aj neskoršie testy. Problémom však je, že k dispozícii je zachovalá iba neúplná DNA, a jej zlomky na presvedčivý dôkaz nestačia.
Nové výskumy ukazujú, že predstava o neohrabaných, hlúpych a spoločensky nevyzretých neandertálcoch nemusí zodpovedať skutočnosti. Začiatkom septembra publikoval Američan Donald Grayson a Francúzka Francoise Delpechová v odbornom časopise Journal of Archeological Science štúdiu o rozbore 7 200 kostí zvierat zo sídlisk neandertálcov a ľudí moderného typu. Ako konštatovali, nenašli rozdiely. Obidve skupiny dokázali loviť rovnaké zvieratá, napríklad soby, jelene a kone, a mäso z nich - podľa stôp na kostiach - odrezávať obdobnými kamennými nástrojmi.
"Moderní ľudia neboli podľa našich poznatkov nijako nadradení v schopnosti získať jedlo z prírody," povedal Grayson pre časopis New Scientist.

Ani mozog nezaostával
Tento rok na jar predstavil Wes Niewoehner z Kalifornskej univerzity v San Bernardine počítačový model dlane a prstov neandertálca zostavený na základe súčasných znalostí. Vyplynulo z neho, že to bola šikovná a ohybná ruka, o nič horšia ako ľudská.
Neandertálci boli dokonca väčší a svalnatejší ako moderní ľudia. Ich mozog bol v priemere väčší ako ľudský. A aby toho nebolo málo, podľa zistenia amerického anatóma Richarda Kave mal neandertálec kostný kanálik, ktorý chráni zväzok nervových vlákien ovládajúcich pohyb jazyka, rovnako veľký ako raný či dnešný človek. Jeho hrtan však vyzeral inak. Zatiaľ nie je jasné, či jeho hlasové schopnosti umožňovali artikulovaný hovor, ktorý je podstatný na organizované fungovanie ľudskej spoločnosti.
Prečo teda neandertálci vyhynuli, napriek tomu, že mali podobné šance ako moderní ľudia, ktorí sa, naopak, vyvíjali ďalej a prežili dodnes? To zatiaľ zostáva nerozlúštenou záhadou ľudskej evolúcie.