Kult posvätných stromov ešte celkom nevymrel

Inde sa v lese narežú konáre a ovenčí sa nimi každý dom. Zmyslom týchto obyčajov je priniesť do dediny a do každého domu požehnanie, ktoré môže udeliť duch stromu. V náboženských dejinách indoeurópskych národov hralo uctievanie stromov vždy veľkú úlohu. Je to celkom prirodzené. Na úsvite dejín bola totiž Európa pokrytá nesmiernymi panenskými pralesmi. Až do prvého storočia pred Kristom sa na východ od rieky Rýn do obrovskej diaľky rozkladal Hercýnsky les. Podobne na tom bolo i územie západnej Európy, ale i dnes takmer holé územia Anglicka či údolia Pádu.
Posvätné miesta
Skúmaním teutónskych výrazov pre chrám dospeli etnológovia k záveru, že u starých Germánov boli najstaršími svätyňami pravdepodobne panenské lesy. Zachovali sa početné dôkazy, že kult stromov existoval vo všetkých veľkých kmeňoch dávnovekej Európy i ostatných častí sveta. Keltskí druidovia uctievali dub, u Germánov boli všeobecne rozšírené posvätné háje, kde bola zakázaná akákoľvek manipulácia so stromami. Aký skutočný bol tento kult, dokazuje krutý trest, ktorý starogermánske zákony ukladali tým, čo sa odvážili strhnúť kôru zo živého stromu. Vinníkovi sa mal vyrezať pupok a pribiť na poškodený strom a potom vinníka naháňali okolo stromu tak dlho, kým sa všetky jeho črevá neomotali okolo kmeňa. Zámerom tohto trestu malo byť zrejme nahradiť kôru životom vinníka.
Posvätné stromy a háje mali i Slovania. Početné dôkazy o všeobecnom uctievaní stromov máme tiež zo starého Grécka a Ríma. V srdci samotnej metropole ríše bol až do časov cisárstva uctievaný posvätný Romulov figovník. Stačilo, aby začal usychať, a v meste to vyvolalo veľké obavy. V ugrofínskych kmeňoch sa posvätný kult uctieval v ohradených hájoch. Jeho ústredným bodom bol posvätný strom, popri ktorom všetko ostatné strácalo význam. Pred ním sa zhromažďovali uctievači a kňaz tam odriekaval svoje modlitby, pri jeho koreňoch sa prinášala obeta a konáre slúžili ako kazateľnica. Ženám, ako nehodným, bol väčšinou vstup do týchto hájov zakázaný.
Keď sa rúbe krásny strom...
Na akých predstavách je založené uctievanie stromov a rastlín? Ako vo svojej slávnej knihe Zlatá ratolesť uvádza anglický kultúrny antropológ James George Frazer, pre predliterárne spoločenstvá je celý svet, teda aj rastliny a stromy, živý. Naši predkovia verili, že ako oni sami, i stromy majú dušu, a preto je nutné s nimi aj tak zaobchádzať. Podobne severoamerickí Indiáni Hidatsovia veria, že každý predmet v prírode má svoj tieň, týmto tieňom patrí úcta a vážnosť, ktorá však nie je rovnaká pre všetky predmety. Napríklad tieň topoľa má podľa indiánskej viery rozum, s ktorým keď sa dobre zaobchádza, môže ľuďom pomôcť pri plnení dôležitých úloh.
Niekde sa predpokladá, že niektoré zvláštne druhy stromov obývajú duchovia. V Dalmácii to vraj boli niektoré veľké duby či buky. Človek, ktorý taký strom vyrúbal, mal na mieste zomrieť alebo aspoň po zvyšok svojho života žiť ako mrzák. Keď sa drevorubač obával, že zoťal taký strom, musel na jeho pni odseknúť hlavu sliepke sekerou, ktorou strom zoťal.
Ale ak majú stromy dušu, majú nutne i cit a ich zoťatie potom býva i chúlostivou lekárskou operáciou, ktorá musí byť urobená čo možno najšetrnejšie a s ohľadom na pocit trpiteľa, ktorý by sa mohol obrátiť a neobratnému chirurgovi spôsobiť nešťastie. Ešte pred storočím verili starí sedliaci v niektorých oblastiach Rakúska, že lesné stromy majú dušu a nedovolia, aby sa bez zvláštneho dôvodu robili do ich kôry zárezy. Z tohto dôvodu predtým, ako nejaký strom zoťali, poprosili ho najprv o odpustenie.
Liečba šokom
K duchom rastlinstva sa však nie vždy treba správať s úctou. Keď nepomáhajú vľúdne slová a láskavé zaobchádzanie, musí sa niekedy prikročiť k tvrdším opatreniam. Keď chcú Malajzijčania povzbudiť durianový strom, ktorý pestujú kvôli jeho ovociu, aby viac plodil, uchyľujú sa k zvláštnemu obradu. Jeden z miestnych kúzelníkov vezme sekeru a niekoľkokrát ju zatne do kmeňa najmenej plodného stromu so slovami: "Budeš dávať ovocie alebo nie? Keď nie, zotnem ťa!" Na to odpovedá strom ústami iného muža: "Áno, budem rodiť; prosím ťa, nezotínaj ma."
Takýto spôsob záhradníctva sa nám, samozrejme, môže zdať veľmi zvláštny, ale svoju obdobu má aj v Európe. V Bulharsku sa na Štedrý večer roľníci zaháňajú sekerou proti ovocnému stromu, ktorý nerodí, zatiaľ čo iný muž sa za ohrozený strom prihovára sľubom, že strom už skoro zarodí. Muž so sekerou sa trikrát zaženie, ale na prosby sa zastaví. Po takom zľaknutí by mal strom na ďalší rok poriadne rodiť.
Dôležitá zmena
S postupom času, keď strom prestal byť považovaný za telo stromového ducha a stal sa len jeho útočiskom, ktoré môže duch kedykoľvek opustiť, zaznamenalo náboženské myslenie dôležitý pokrok. Animizmus prechádza na polyteizmus. Inými slovami, človek už nepovažuje každý strom za žijúcu bytosť, ale vidí v ňom len predmet, v ktorom sídli nadprirodzená bytosť. A pretože tá už môže voľne prechádzať zo stromu do stromu a má právo na určité vlastníctvo stromov, prestala byť dušou stromu a stala sa lesným bohom. Toto božstvo tiež začína meniť svoj vzhľad a nadobúda podobu človeka, čo je dôsledkom všeobecnej tendencie obliekať všetky abstraktné duchovné bytosti do ľudskej podoby.