Nedlho po päťdesiatom výročí smrti asi najtemnejšej postavy ľudských dejín Josifa Vissarionoviča Stalina vydala Academia, vydavateľstvo Akadémie vied Českej republiky, knihu so sľubným názvom Neznámý Stalin. Autormi zbierky historických čŕt, ktorá bola pôvodne publikovaná v roku 2001 v Charkove, sú známi publicisti a bývalí disidenti Žores a Roj Medvedevovci.
Rodáci z Tbilisi prišli ako šestnásťroční o otca, ktorý v roku 1941 zahynul v jednom z kolymských táborov. Žores Alexandrovič je uznávaným ruským a britským biochemikom, gerontológom a historikom. Od roku 1973, v tom čase bol zbavený sovietskeho občianstva, žije vo Veľkej Británii. Jeho slávnejší brat Roj Alexandrovič pracoval po absolvovaní filozofickej fakulty leningradskej univerzity ako učiteľ dejepisu. Po XX. zjazde KSSZ vstúpil do komunistickej strany, z ktorej ho vylúčili v roku 1969 za knihu o Stalinovi Na súd dejín. Roku 1971 bol vyhodený z redakcie moskovského časopisu Osveta a odvtedy pracuje ako nezávislý historik, pedagóg, sociológ a filozof.
Utrpenie verných
Do slovenčiny bola preložená jeho kniha Stalin a stalinizmus -- historické črty (Vydavateľstvo Obzor, Bratislava 1990). Medvedev nenapísal Stalinov životopis, ani vyčerpávajúcu monografiu o podstate, príčinách, pôsobení a prežívaní stalinizmu. V jeho črtách niet kapitoly, v ktorej by autor nepotvrdzoval pravdivosť svojich slov odkazmi na utrpenie "starých boľševikov" spôsobené stalinskou byrokraticko-totalitnou mašinériou. Hrôzy stalinského režimu tak potvrdzujú "starí", teda pôvodní a rýdzi boľševici, ktorí v rozhodujúcich chvíľach októbrovej revolúcie neochvejne stáli po Leninovom boku. Ľudia, ktorí napriek svojmu utrpeniu dokážu priznať chyby a svoje ďalšie pôsobenie na politickej scéne legitimizujú ochotou poučiť sa z nich a páchať ďalšie. Akoby trpeli len bývalí vrahovi prisluhovači.
Napriek tomu, že táto, na svoju dobu podnetná kniha, vyšla len niekoľko mesiacov po publikovaní v ZSSR, objavila sa už vlastne neskoro. Skončili sa časy čitateľského záujmu o sovietske dejiny, o spomedzi riadkov presvitajúcu pravdu o zločinnom režime a jeho koreňoch. V prvom rade sa však skončila túžba po poľudštení socializmu. Ten zrazu prestal existovať a s ním aj potreba zaoberať sa históriou komunizmu.
|
Stalin a Vorošilov na dobovej maľbe z roku 1938. Snímka archív. |
Krok späť
Novú vlnu záujmu o sovietske a tým aj naše vlastné dejiny podnietilo koncom storočia publikovanie množstva šokujúcich dokumentov postupne odtajňovaných v bývalej "ríši zla", ako aj zistenie, že komunizmus, rovnako ako fašizmus, nezmizol šibnutím čarovného prútika ľudovo pomenovaným nežná revolúcia. Na Slovensku je toho dôkazom aj volebný úspech skupiny ľudí hlásiacich sa k neostalinizmu tak otvorene a drzo, až sa zdalo, že ich nástup do parlamentných lavíc sprevádza hlinou tlmený potlesk spod kremeľského múru.
Kniha Neznámý Stalin, až na zopár poznámok, ktoré dokazujú, že sa autori dobre orientujú v neprebernom množstve biografií, pamätí a dokumentov publikovaných v Rusku po roku 1990, nie je ničím iným než pokusom zvrátiť diskusiu o podstate boľševického režimu do obdobia perestrojky. Hlavnými argumentačnými zdrojmi je tu polemika s pamäťami Nikitu Chruščova, monumentálnym Stalinovým životopisom Triumf a tragédia amatérskeho historika generála Dmitrija Volkogonova, ale hlavne s biografiou Stalin od dramatika Edvarda Radzinského.
"Nie všetko bolo zlé"
Bývalí marxizmom odchovaní disidenti, rovnako ako ich slávny, Nobelovou cenou za literatúru ovenčený súpútnik Alexander Solženicin, sa nemôžu zbaviť pocitu, že priemyselne vyspelý a vojensky mocný Sovietsky zväz bol do istej miery pozitívnym historickým úkazom: "Je však aj dosť postsovietskych krajín, ktoré v posledných rokoch degradovali hospodársky i politicky a zatiaľ nie sú schopné vytvoriť vlastnú nezávislú štátnosť. Ich národy preto inklinujú k novému zväzku s Ruskom, k reštaurácii unitárneho štátu, a to na iných než socialistických základoch." Autori tu zrejme majú na mysli napríklad Bielorusov, ktorí po návrate do ruského náručia, ústami svojho vodcu Lukašenka, priamo prahnú.
V očiach bratov Medvedevovcov nebol Stalin len "vodca, diktátor a tyran. Pod povrchom kultu osobnosti krutého despotu existoval i normálny človek, ktorý premýšľal a uvažoval, vyznačoval sa obrovskou vôľou, mimoriadnou pracovitosťou a obstojnou inteligenciou".
Obete bez pamäti
A opäť tu zaznieva myšlienka, ktorou sa zahrievali ľavicoví intelektuáli po celom svete dokonca aj po zverejnení Solženicinovho Súostrovia Gulag: "Lenin nebol diktátor, Lenin bol skutočný politický vodca. Miera jeho moci bola daná jeho autoritou a aureolou politickej geniality. Táto genialita akoby voľne splývala s genialitou Marxovou a prejavovala sa nie prostým uchvátením moci v jednej krajine, ale obratom celého historického vývoja ľudstva k novej epoche, predpovedanej marxistickým učením. Leninova moc vychádzala z víťazstva októbrovej revolúcie, ktorej hlavným organizátorom a stratégom bol práve on."
Takouto optikou by v tomto citáte bolo možné zameniť meno Lenin na Hitler. S tým rozdielom, že moc Adolfa Hitlera nevychádzala z pochybného revolučného prevratu, ale z reálneho volebného víťazstva. Vladimír Iljič Lenin sa tak stáva tvorcom čohosi pozitívneho a historicky nevyhnutného a jeho logický nástupca Stalin, aj keď za cenu možno privysokých obetí, budovateľom moderného a silného štátu.
Banálne byrokratické zlo
Túto myšlienku sformulovali autori už na strane 66: "V prípade takých ľudí ako Lenin a Stalin nie je možné jasne stanoviť, či v osudoch ľudstva zohrali pozitívnu alebo negatívnu úlohu. Tí dvaja zohrali historickú úlohu. Sovietsky zväz nebol anomáliou historického vývoja. Bol to krok dopredu zo slepej uličky, do ktorej svet zaviedla prvá svetová vojna. Sovietsky zväz tiež neutrpel porážku od Západu, jednoducho sa postupne rozpustil v novej sústave medzinárodných vzťahov."
Treba priznať, že svojím objektivizujúcim prístupom zbavili objekt svojho záujmu nánosu až gotickej príšernosti a vytvorili opis byrokraticky "normálneho" zla. Na to, aby čitateľ rozpoznal, že Stalinova osoba nepatrí do panteónu politikov svetového mena a významu (akokoľvek negatívnych), ale skôr do nie veľmi sofistikovaného bestiára, však treba poznať iné pramene, než aké predkladajú bratia Medvedevovci.
Nepochopiteľná zábudlivosť
Vzťah Josifa Stalina k vlastným deťom, matke, k šľachtiteľstvu, ruskému nacionalizmu, vývoju jadrovej zbrane, jazykovede, samovražda jeho manželky, proces a smrť Nikolaja Bucharina, pripravenosť generálneho tajomníka na nemecký útok a aktivity ľudí typu Chruščov, Mikojan, Kalinin, Berija, Molotov či Lysenko sa pod pláštikom rúcania mýtov stávajú akýmsi poľudšteným portrétom, ktorý je v mnohých ohľadoch bezzubejší ako tajný prejav Nikitu Chruščova na XX. zjazde KSSZ.
Desiatky miliónov obetí najkrvavejšieho a najnezmyselnejšieho experimentu v dejinách ľudstva, ktoré mu väčšinou ani nestáli v ceste, sú len rozprášenou a zhnitou pripomienkou tohto "kroku vpred zo slepej uličky".
Kroku, ktorý je obludnejší a pre Európana nepochopiteľnejší o to viac, že autori knihy Neznámý Stalin boli sami jeho obeťami.