Kedysi prinášali európski cestovatelia najrozmanitejšie príbehy o podivnom správaní a zvykoch afrických alebo ázijských národov. S podobne bizarnými praktikami sa však môžeme stretnúť aj dnes a nemusíme pritom ani opustiť európsky kontinent. Chodenie a behanie na trenažéri, zatiaľ čo ulice sú prázdne, je len jedným z príkladov. V najbohatších krajinách sveta sa rozšírenie časového rozvrhu prenieslo na ľudské telo až kurióznym spôsobom. Napriek tomu, že telu sa dnes venuje toľkej pozornosti, jeho časový rytmus sa ignoruje.
Hoci si čas rutinne, a niekedy až posadnute, rozdeľujeme a určujeme na jednotlivé činnosti týkajúce sa nášho tela, nesmieme si tento čas zamieňať s časom tela. Na rozdiel od dospelých alebo starších detí, ktoré už boli socializované na časovú disciplínu, malé deti jedia len vtedy, keď dostanú signál z tela. Ale ani dospelí, ktorý často hlas tela ignorujú, naň nezabudli. Telo musí mať svoj čas na oddych, hru či prácu a jedlo. Všetky tieto činnosti sú súčasťou času tela. Výskumy potvrdili, že telo je oveľa viac naladené na siestu, takú obľúbenú v Stredozemí a ázijských krajinách než na mechanické pracovné návyky, známe zo severozápadnej Európy a Severnej Ameriky.
Ženy sú odnepamäti citlivejšie na čas tela ako muži. Je to spôsobené tým, že ženské telo je viac zviazané s cyklami tehotenstva, reprodukcie, laktácie, ale hlavne menštruácie. Preto sa tak často odkazuje na biologické hodiny a časovú ohraničenosť ženských cyklov. Prirodzený ženský čas tela sa však pokúšajú ovplyvniť moderná medicína a vyspelá kultúra. Hoci antikoncepčná pilulka by sa mala prispôsobovať rytmu ženy, je to práve žena, ktorá musí vlastný fyziologický a časový rytmus prispôsobiť gynekológom a vymoženostiam farmaceutického priemyslu. Čas tela je v defenzíve a musí čeliť výzvam všetkých inštitúcií modernity.
StoryEditor