Bolo presne tri štvrte na päť ráno. Svitalo. Tisíce Poliakov prebudil hluk nemeckých bombardérov, ktoré práve zaútočili na komunikačné uzly a hospodárske centrá ich krajiny. Súčasne sa do Poľska s hrmotom vovalili pozemné sily wehrmachtu. Postupovali v dvoch skupinách - z východného Pruska na juh a zo Sliezska na východ - aby obkľúčili poľské vojská pri ohybe rieky Visly. O minútu nato nemecká loď Schleswig-Holstein, kotviaca v gdanskom prístave, spustila paľbu na poľskú enklávu Westerplatte. Písal sa 1. september 1939 a šialený nemecký vodca Adolf Hitler práve rozpútal najkrvavejšiu vojnu v dejinách.
Zodpovednosť za útok však prijať nechcel. "Na vine sú Poliaci," tvrdil o niekoľko hodín neskôr v ríšskom sneme. Sústavne vraj porušovali hraničné pásmo a ohrozovali v ňom nemecké hliadky.
Na vine sú Poliaci, kričal vodca
Najsilnejším alibi malo byť prepadnutie nemeckého vysielača v Gliwiciach, ku ktorému došlo v predošlom dni. Na mieste sa vraj našiel i poľský vojak zabitý Nemcami v sebaobrane. V skutočnosti však išlo o jednu z početnej série dobre premyslených propagandistických operácií uskutočnených jednotkami SS. Jej ideovým otcom bol ich veliteľ Heinrich Himmler, niesla preto jeho meno.
Operácia Himmler prebehla v noci 31. augusta. Nacisti priviedli jedného z nemeckých väzňov koncentračného tábora, navliekli mu poľskú uniformu a zobrali do Gliwíc. Tam ho chladnokrvne zavraždili a mŕtve telo umiestnili v budove vysielača.
Prepadov zinscenovaných podľa podobného scenára bolo viacero, v tej noci sa iné dva "odohrali" na colniciach v Sliezsku. Gliwický incident bol tak len zámienkou. Napadnutie Poľska, šifrovane označované ako Biely prípad (Fall Weiss), totiž Hitler plánoval dlhšie. Priame prípravy na útok Nemci odštartovali koncom leta, keď do pohraničných oblastí začali presúvať početné vojenské útvary. Do východného Pruska pod zámienkou osláv 25. výročia víťazstva nad ruskými vojakmi v prvej svetovej vojne, do Sliezska zase na údajné opevňovacie práce. Niektoré jednotky sa po českých železniciach presúvali i na severné Slovensko.
Postup Nemcov v Poľsku bol nezadržateľný. Do vnútrozemia vnikali ako nôž maslom - rýchlo a bez väčšieho odporu. Niet divu, veď proti 60 moderným a dobre vyzbrojeným nemeckým divíziám (spolu 1,5 milióna mužov) stálo len 40 zastaraných divízií poľskej armády. Väčšina zo zbraní, ktorými sa bránili poľskí vojaci, ešte pamätala časy prvej svetovej vojny. Preto sa už po piatich dňoch zrútila obrana štátnych hraníc a o ďalšie dva týždne stáli Nemci pred bránami Varšavy. Po desaťdňovom obliehaní a po neprestajných leteckých útokoch mesto kapitulovalo. Plán bleskovej vojny (Blitzkrieg) sa začal napĺňať a Hitler si mohol vydýchnuť.
K začiatku pomohli Sovieti
Vpádu do Poľska sa totiž obával, pretože na mnohé poľské územia si robil "zálusk" i Sovietsky zväz. Ešte v máji toho osudného roku preto kalkuloval s myšlienkou, že najprv zaútočí na Západ. Prvým cieľom malo byť Francúzsko, po ňom bola na rade Veľká Británia. Ich predstavitelia totiž do poslednej chvíle neverili, že Führer skutočne použije zbrane, čo Hitler obratne využíval. Vďaka ich ústupkom a servilnosti rozširoval svoju ríšu i bez boja. Najprv v roku 1935 po úspešnom referende pripojil k Nemecku Sársko, dovtedy spravované Spoločnosťou národov. O rok nato obsadil i demilitarizované Porýnie, čím hrubo porušil versaillskú zmluvu. Avšak veľmoci mlčali i tentoraz. Neprotestovali ani vtedy, keď 12. marca 1938 wehrmacht vpochodoval do Rakúska a bez boja ho pripojil k Nemecku. A nepomohli ani Československu, keď sa vodca začal uchádzať o pohraničné Sudety - podpisom Mníchovskej dohody mu ich zisk dokonca urýchlili. Toto čakanie na pochopenie pravej povahy Adolfa Hitlera pritom stálo celú Európu desiatky miliónov životov.
Hitler si preto myslel, že akcia smerom na Západ bude sprvu ľahším kúskom ako operácia zameraná na zisk Poľska. Nerátal však s tým, že kombináciou brilantnej diplomacie a jedinečnej intuície sa mu podarí so ZSSR uzavrieť tzv. pakt o neútočení. Dňa 23. augusta 1939 ho v Moskve podpísali ministri zahraničia oboch krajín Joachim von Ribbentrop a Viačeslav M. Molotov. Zmluvné strany sa zaväzovali na desať rokov zrieknuť použitia vzájomného násilia a v prípade účasti jednej z krajín vo vojne sľubovali zachovať neutralitu. Ale mimoriadne dôležitou bola tajná klauzula, ktorá sa dostala na verejnosť až po skončení vojny. Obe krajiny si ňou rozdeľovali Európu na záujmové sféry. Keďže jej hranica pretínala Poľsko, 17. septembra si "svoju" časť obsadila Červená armáda.
Cesta k vojne
Vohnanie krajiny do vojnového konfliktu však Hitlerovi umožnilo predovšetkým vedomie domácej neohroziteľnosti. Počas necelých siedmich rokov, ktoré uplynuli od 30. januára 1933, keď ho vtedajší prezident von Hindenburg vymenoval do funkcie ríšskeho kancelára, si systematicky upevňoval vodcovskú pozíciu. Pritom likvidoval reálnych i potenciálnych odporcov. Aby všetko išlo hladko, už dva mesiace po nástupe do čela vlády požiadal ríšsky snem o schválenie splnomocňovacieho zákona. Ten by mu dával voľnú ruku pri tvorbe zákonov, kontrole rozpočtu i rozhodovaní o zahraničnej politike. Ako pripomínajú historici, neusiloval sa celý život o moc len preto, aby sa nechal spútať parlamentnými postupmi. Zákon, samozrejme, prešiel. Po luxusných chodbách Krollovej opery v Berlíne, v ktorej sa poslanci zišli na hlasovanie, sa totiž prechádzali ozbrojenci v hnedých košeliach, známejší pod hlavičkou SA. Akýkoľvek odpor bol teda nemožný.
Udalosti z marca 1933 znamenali prakticky koniec nemeckej republiky. I keď formálnou hlavou štátu bol ešte vyše roka prezident Hindenburg, skutočné opraty držal v rukách Hitler. A ovládal ich skutočne dokonale. Ešte vo februári využil požiar budovy parlamentu na zbavenie sa komunistov. "Každý komunistický funkcionár musí byť zastrelený. Všetci komunistickí poslanci musia ešte dnes visieť," vrieskal v tej noci ako zmyslov zbavený do mikrofónu. Podpaľačom bol síce holandský komunista Marinus van der Lubbe, s nemeckými predstaviteľmi tejto strany však nemal nič spoločné. Ba naopak, dodnes sa špekuluje, že takmer súčasne chceli oheň založiť samotní nacisti.
Po noci dlhých nožov
No Führer nešetril ani ľudí zo svojho okolia. Prepadával ho panický strach len pri pomyslení, že by sa v prospech niekoho z nich musel vzdať moci. Bál sa hlavne Ernesta Röhma, veliteľa veľmi dobre vycvičených a početných (tri milióny vojakov) jednotiek SA. Usúdil, že bude lepšie, keď sa ho zbaví. Hitlerovi verní ho zajali 29. júna 1934. Do 24 hodín nasledovalo zatknutie ďalších približne 200 vedúcich predstaviteľov hnedých košieľ. Všetci smerovali do Bad Wiesse, kde sa mala konať ich spoločná schôdzka. Svoju cestu však skončili predčasne. Mnohých z nich Gestapo zastrelilo rovno na mieste. Röhma stretol rovnaký osud o dva dni neskôr, keď odmietol spáchať samovraždu. Tieto jatky držal Hitler v tajnosti až do 13. júla, keď ich spomenul v jednom zo svojich prejavov. Akciu vtedy označil za Noc dlhých nožov.
Obzvlášť dôsledne však Hitler postupoval v prípade židov. Práve im totiž dával hlavnú vinu za kapituláciu Nemecka v prvej svetovej vojne. Prejavom ich poníženia bola dvojica zákonov schválená pri zasadnutí vedenia nacistickej strany v Norimbergu. Hoci sa písali narýchlo (nacistom dokonca údajne chýbal čistý papier, a preto použili aj jedálne lístky), ich dosah bol obrovský. Keďže norimberské zákony robili zo židov druhotriednych občanov, stali sa prvým otvoreným prejavom holokaustu.
Ďalšie nenechali na seba dlho čakať. Režim takmer každodenne vystavoval Židov týraniu a prenasledovaniu. Obzvlášť krutou epizódou nacistického vyčíňania bola tzv. krištáľová noc z 9. na 10. novembra 1938. Besniace davy rozoštvané účelnou propagandou Josepha Goebbelsa útočili na židov na uliciach, v domoch i v práci. Zostalo po nich 96 mŕtvych, stovky zranených, viac ako tisíc podpálených synagog a ďalšie tisícky zničených obchodov židovských majiteľov. Viac ako 30-tisíc židov okrem toho zatkli a odvliekli do koncentračných táborov.
Väčší "Lebensraum"
V tom čase už Hitler vedel, že Nemecko ťahá do vojny. V jedno novembrové ráno roku 1937 si do svojej pracovne pozval vrchného veliteľa ozbrojených síl, ministra vojny a ministra zahraničných vecí, aby im povedal o svojich strategických plánoch. Priebeh schôdzky zapisoval jeho pobočník Hossbach. Vodca dal jasne najavo, že mu ide o oveľa viac, ako len obnovenie predvojnového postavenia Nemecka. Hovoril o potrebe väčšieho "Lebensraumu" - životného priestoru pre Nemcov. "Predstihli sme Britániu a Francúzsko v zbrojení. Táto výhoda je však prechodná a po roku 1943 sa bude zmenšovať," povedal. Vojnu preto musel začať skôr. Že to bude už o necelé dva roky, však ešte netušil.