Britským vedcom, ktorí sa objavia v masmédiách, často hrozí smrteľné nebezpečenstvo. Napriek tomu sa množstvo bádateľov odvažuje hovoriť s novinármi. Mnohí z nich si uvedomujú, že bez určitého stupňa spolupráce s médiami sa nezaobídu. Niektorí dokonca navštevujú kurzy, kde sa učia pohybovať na tenkom ľade komunikácie s médiami.
Ako pred časom informoval časopis New Scientist, napríklad univerzita v Manchestri vypísala seminár, na ktorom si postgraduálni študenti osvojujú umenie ako hovoriť s novinármi. V rámci výučby dostávajú okrem iného za úlohu pripraviť si krátke vystúpenia, ktoré by čo najpopulárnejšou formou približovali ich vlastný výskum.
Úloha hodnotiteľov mala pôvodne pripadnúť starším vedcom z univerzity. Na zásah profesorky psychológie Nancy Rothwellovej však boli za arbitrov nominovaní nepedagogický pracovníci - sekretárky, recepčné a technický personál. "Vedci musia myslieť na to, s kým chcú hovoriť. Nemá zmysel, aby ich vystúpenie posudzovali kolegovia, keď skutočné publikum vie o vede len málo," povedala profesorka Rothwellová.
Zjednodušiť a vysvetliť
Vedci na celom svete majú dnes podobné problémy. Majú málo času a obávajú sa, že ich slová budú skreslené a ich význam pozmenený. Majú tiež strach, že si prílišným zjednodušením svojich poznatkov urobia hanbu pred kolegami alebo že im iní vedci budú závidieť úspech. Mnohí preto o popularitu nestoja a nechápu, prečo by mali premýšľať ako pomôcť televíznemu reportérovi vtesnať výsledky svojej päťročnej práce do minútového spravodajského šotu.
Na druhej strane si vedecká komunita uvedomuje, že už prehrala veľa bitiek - je očividné, že, napríklad, proti profesionálnym kampaniam Greenpeace zatiaľ veľa nezmôže.
Vlastný recept na úspech prezradil tiež odborník na mediálnu problematiku, ktorý vedie výučbové kurzy pre vedcov. Vezme ich, napríklad, do rozhlasového štúdia a nechá ich nejaký čas pracovať s reportérmi. Docentom a profesorom tiež vysvetľuje, ako sa robia noviny. Článok informujúci o najdôležitejšej udalosti predchádzajúceho dňa takzvane "otvára" prvú stranu denníka a nie je ukrytý v dolnej časti niektorej strany. Ak sa v tom dni stane ešte niečo významnejšie, pôvodný článok putuje na menej dôstojné miesto, pričom je často oveľa kratší.
Je to preto, že médiá chcú prinášať zrozumiteľné informácie, usporiadané od najdôležitejších po tie menej podstatné. Podľa mediálnych expertov sa totiž neoplatí vedomosti čitateľov a divákov preceňovať. Verejnosť miluje príbehy, v ktorých vystupujú živí ľudia, suchá veda je preto menej atraktívna.
Keď, napríklad, britské noviny píšu o šéfovi kabinetu, predstavujú ho ako "pána Tonyho Blaira, predsedu vlády". V tomto prípade však nejde len o zdvorilosť, ale tiež o nedôveru v to, že všetci čitatelia skutočne vedia, kto je Tony Blair. V novinách je z toho istého dôvodu tiež množstvo fotografií, na ktorých sú väčšinou ľudia.
Dvojnásobný strach
Britskí vedci sa môžu tiež obrátiť na organizáciu Science Media Centre. Toto stredisko asistuje bádateľom aj novinárom, sprostredkúva im vzájomný kontakt a snaží sa o to, aby navzájom dobre vychádzali. Obe strany si musia ujasniť, dokedy má byť článok či šot hotový. Vedec by mal tiež počítať s tým, že ho bude novinár nahrávať. Pred začiatkom rozhovoru by sa mal opýtať, či bude mať možnosť svoje výroky autorizovať.
Autorizácia je však kontroverzný problém. Novinári sa často sťažujú, že sa pri nej vedci zľaknú vlastných slov a potom nútia žurnalistov, aby prepisovali vety do nezrozumiteľného jazyka, ktorý by obstál pred kolegami, ale nie pred širším publikom.
Okrem strachu z vlastných kolegov sťažuje komunikáciu medzi novinármi a vedcami - najmä biológmi, ešte jeden problém - fanatickí ochrancovia zvierat. Aj pre bádateľov, ktorí v skutočnosti nerobia žiadne pokusy na zvieratách, môže byť krátky rozhovor veľmi nebezpečný. Meno na stranách novín či tvár na televíznej obrazovke môžu znamenať obrovské riziko nielen pre dotyčného odborníka, ale aj jeho rodinu.
I keď je britská legislatíva v otázke testov na zvieratách veľmi prísna a aj na ten najjednoduchší pokus treba vypísať množstvo tlačív, bojovníci za práva zvierat neváhajú vedcom posielať obálky so žiletkami a listové bomby. Autá a niekedy aj domy pracovníkov laboratórií sa pravidelne stávajú terčmi podpaľačských i iných útokov.