"Mrzí ma, ako tento sarkastický a ľahko zúfalý výkrik vlastne svojím dosahom rozdrvil všetko ostatné, na čom som celý život pracoval," povzdychol si v našom rozhovore.
"Ako to vlastne bude prebiehať?" - spýtal sa Pavol Fuksa pri stretnutí v kaviarni chvíľu predtým, než sme sa mali presunúť na fotenie. "Chceli by sme, aby fotky evokovali prácu z domova, z hotela a tak ďalej. Takže sme prenajali hotelovú izbu, kúpili jedlo z fast foodu a na vás bude, aby ste vytiahli notebook," odvetil som a Pavol sa zaradoval. Presne taký život totiž žije.
Niekoľko rokov trávil v hotelových izbách v Egypte, Libanone, Dubaji alebo Dohe v Katare. Predtým však stihol urobiť kariéru v takých reklamných agentúrach ako Saatchi & Saatchi, kde pracoval pre T-Mobile alebo Visu, Kaspen, kde prišiel do kontaktu s najväčšími esami vtedajšieho reklamného sveta, alebo v českej reklamnej agentúre Jandl, kde pôsobil ako kreatívny riaditeľ.
Až keď sa postavil na vlastné nohy, prišli ponuky z Facebooku, Twitteru, Pepsi alebo z volebného tímu Baracka Obamu. Najnovšie sa s jeho prácou môžete stretnúť na televíznom kanáli Prima Krimi, na mestských plagátoch v centre Prahy, ale opäť aj na Facebooku, kde momentálne koluje nová "prezidentská" známka s červenými trenírkami v plameňoch.
Čo predchádzalo vzniku vizuálnej identity televízie Prima Krimi?
Išlo o to, že na jeden z kanálov, ktorý bol pôvodne určený ženám, postupom času začali pozerať aj chlapi. Tak ho potrebovali rozdeliť na chlapský a ženský. Aj keď takto sa to nedá povedať, ospravedlňujem sa za rodovú nevyváženosť (smeje sa).
Na jednom kanáli potrebovali vysielať zamilované seriály a na druhom tie vraždiace a sekacie. Kreatívne oddelenie Primy ma teda oslovilo asi dva mesiace pred spustením Prima Krimi a dali mi zoznam vecí, ktoré by som mal vytvoriť.
Úplne bežné veci od predelov medzi seriálmi, cez upútavky na iné seriály až po také bizarnosti ako porucha vo vysielaní. Na tej sme sa vyblbli asi najviac, pretože sa na obrazovke skoro neohreje. Bude tam skákať slovo "porucha" a meniť sa na slovo "ropucha" - je to anagram.
Ako sa pozeráte na súčasné grafické trendy?
Musím povedať, že súčasné trendy ma strašne iritujú. Pripadá mi, že po roku 2000 už nevzniklo nič. Všetko sú to len remixy, irónie, paródie, nie je to nič typické. Všetko sa vracia k nejakej dobe, ktorá bola v minulosti zaujímavejšia.
Aj preto je z vašej práce cítiť retro nádych?
Áno, ale to ešte neznamená, že je to zle. Mne sa páči akýkoľvek povojnový štýl. Ten predvojnový sa ešte spoliehal na to, že človek musel vedieť skutočne maľovať, čo je môj hlavný nedostatok. Ako retro ilustrátor by som ale vnímaný byť nechcel.
Páči sa vám aj totalitná grafika?
Celá tá doba bola z grafického hľadiska super. Od grafických identít hotelov, sídlisk, konferenčných a zjazdových palácov cez logá štátnych firiem až po nejaké prebaly knižiek a plagáty k filmom, toto všetko robili šikovní ľudia.
Grafika bola v tej dobe oveľa modernejšia, s rešpektom k danému miestu. Nerobil to každý, kto si kúpil počítač s ilustrátorov a Photoshopom. Ľudia museli oveľa viac premýšľať.
To musíte plesať nad súčasnou severokórejskou grafikou!
Ja si o nej dokonca kúpil knižku. Nejaký chlapík, ktorý tam pravidelne jazdí, začal zbierať rôzne obaly od žuvačiek, sušienok a konzerv. Napríklad také obaly na ženšenové cukríky z roku 2008 sú super.
Všetko to nafotil, naskenoval a vydal z toho knihu. Ono to vlastne skvele funguje aj u nás. Lidl robí retro týždne a pripadá mi, že zákazníci na to skvele reagujú.
Prečo ste sa rozhodli vzdať kariéry kreatívneho riaditeľa a venovať sa vlastnej grafike?
Keď je to moje, je to úplne niečo iné. V agentúrach to vždy fungovalo tak, že človek niečo robil, ale nikdy sa nedostal úplne najbližšie ku klientovi, ktorý o zákazke rozhoduje. A tak som si v roku 2015 povedal, že skúsim pracovať na voľnej nohe.
Bolo to pre vás ťažké, postaviť sa na vlastné nohy?
Nebolo. Agentúra síce prináša veľa dobrých vecí, napríklad že sa človek môže sústrediť len na svoju prácu, pretože všetko ostatné zastanú kolegovia. Ale ja tvrdím, že najlepšie je vždy sa spoľahnúť sám na seba.
Jednoducho robiť veci s pocitom, že pod vami nie je záchranná sieť. Samozrejme som dovtedy robil pár vlastných projektov, ale toto bola chvíľa, kedy som skutočne nemal žiadne istenie.
Navyše sa mi narodila dcéra, čo bola vec, ktorá ma hnala dopredu a nútila ma snažiť sa. Zároveň som mal zrazu čas na vlastnú tvorbu do portfólia, ktoré mi pomohlo osloviť nových klientov.
Kto zo zahraničia sa vám ozval ako prvý?
Prvá bola jedna americká agentúra, ktorá mi pomohla zohnať veľa práce od špičkových klientov priamo v Amerike. Vtedy som začal pracovať v štýle dnešných digitálnych nomádov na diaľku z Česka.
Napriek tomu som sa dostal ku klientom ako Facebook, Twitter alebo Barack Obama, pre ktorého som robil vizuálnu podobu stránky na YouTube.
Na akú prácu ste boli v tom čase najviac pyšný?
Najviac sa mi páčila práca pre Twitter, kedy som počas finále univerzitnej NBA mal na starosti vizuálnu stránku štatistík, ktoré bežali v spodnej lište počas živých televíznych prenosov.
Rozumeli ste vtedy basketbalu?
Vôbec. Ja ten šport nenávidím, hnevá ma sledovať ho aj hrať.
Nenútilo vás to v tej chvíli premietať do lišty nejaké podprahové vtipy?
To som si nechával až na čas, kedy budem starší. Vtedy som bol rád, že ma vôbec oslovili. Ale čím som starší a čím viac klientov mám, tým viac si tie vtipy dovoľujem. Väčšinou je to ale skôr v mojich vlastných veciach, ktoré potom napríklad niekoho zaujmú.
Máte nejaký príklad?
Raz som si napríklad prečítal článok o tom, že na jednej britskej univerzite začnú vyučovať štvorročný odbor pornografie zo sociologického a antropologického hľadiska.
Tak som začal premýšľať, ako asi budú vyzerať ich učebnice a 12 som ich navrhol - napríklad Position 69, Spanking, The Phenomenality and Materiality of Multiple Fellations, Double Penetration.
Jednoducho som sa snažil urobiť také veľmi sofistikované učebnice, ktoré sa nebudete báť otvoriť pri ceste autobusom. Pol roka nato som tento nápad ponúkol klientovi Harley-Davidson.
Urobili sme sériu knižiek, dali ich do kníhkupectva a keď človek po nejakom z týchto tém siahol a učebnicu si prelistoval, našiel v nej voucher na testovaciu jazdu na harleyi s heslom "Nečítajte o tom, prežite to!".
Čo mi pripomína, že som nedávno urobil aj logo pre Laboratórium evolučnej sexuológie a patopsychológie pri Národnom ústave zdravia v Klecanoch.
Teraz vôbec neviem, čo si pod tým mám predstaviť.
To je jednoducho ústav, kde vyšetrujú sexuálne úchylky a poruchy správania. Samozrejme mi dali prísne mantinely, nesmelo to skĺznuť k žiadnym obscénnostiam. Z hŕby nápadov nakoniec vzišlo logo, kde som sa pohral s evolúciou a genetickými rozdielmi medzi mužom a ženou.
Tieto zvláštnosti sa vás evidentne držia.
Držia a musím sa priznať, že ma to baví. V minulosti som napríklad pracoval aj pre americkú psychiatrickú asociáciu, od ktorej som dostal voľnú tému na spracovanie. A ja som si vybral bizarné psychiatrické ochorenia.
Nakoniec z toho vznikli plagáty venujúce sa napríklad Stendhalovmu syndrómu, čo je vzácna psychická porucha, kedy omdliete v prítomnosti krásneho umenia. Alebo koro, čo je špeciálny druh poruchy, ktorá sa deje hlavne Ázijcom.
Keď spáchajú nejaký sexuálne motivovaný čin, napríklad podvedú manželku s jej babičkou, majú následne pocit, že im penis zachádza späť do tela. Ženská časť rodiny potom musí niekoľko týždňov stáť pri ich posteli a penis im držať.
Bojím sa opýtať, ako plagát k tejto chorobe vyzerá...
Zachytil som to ako taký teleskopický obušok. Potom tam napríklad bola autofagia, kedy má človek chuť sám seba zjesť, alebo takzvaný alien hand syndrome, kedy vaša ruka začne mať myšlienky sama za seba a začne vás napádať. Priznám sa, že toto ma veľmi bavilo.
Predpokladám, že podobne vás bavila práca na sérii "prezidentských známok", ktoré pred časom obleteli internet.
Bavila. Bola to vlastne dvojhodinová práce po tom, čo som videl inauguračný prejav Miloša Zemana. Jednoducho som cítil, že to musím urobiť. Tej inšpirácie bolo bohužiaľ veľa a pomaly začínam premýšľať, že by som urobil druhú emisiu. (smeje sa)
Na sociálnych sieťach to spôsobilo neuveriteľný boom. Keď si uvedomím, koľko vecí som urobil predtým a koľko som do nich dal energie a času, trochu ma mrzí, ako tento sarkastický a ľahko zúfalý výkrik vlastne svojím dosahom zatienil všetko ostatné.
Už sa vám ozvala Česká pošta?
Nie, zatiaľ stále mlčí.
Keď už sme narazili na české štátne symboly, čo si myslíte o českej vlajke?
Myslím, že je skvelá. Stavia na klasické panslovanské farebné kombinácii a ako jedná z mála, keď opomenieme Kubu, Portoriko a Filipíny, sa hrá s tým klinom a pritom je geniálne jednoduchá. Tú by som nemenil.
Čo mám ale potrebu meniť, je hymna. Vždy som mal pocit, že nie je dostatočne monumentálna. (smeje sa ironicky)
Ste Pražan?
Som, narodil som sa v pôrodnici v Rooseveltovej ulici, ktorá už dnes neexistuje. Už ju zbúrali, a dokonca tam nedali ani pamätnú dosku s textom, že som sa tam narodil. (smeje sa)
Pýtam sa, aby som sa uistil, že máte pražské grafické vizuály na starosť oprávnene.
Pražských vizuálov, ktorými sa mesto snaží svojim obyvateľom niečo povedať, som za tie dva roky urobil už strašne veľa. Od toho, že sa bude rekonštruovať Šlechtova reštaurácia na Stromovke, cez metropolitný plán Prahy a Vianoce až po to, kam sa vozí odpad.
Napadlo vám niekedy urobiť pre Prahu sériu suvenírov?
Napadlo, ale je strašne ťažké preniknúť do nejakej ich distribučnej siete. Prevádzkovatelia obchodov s pražskými suvenírmi totiž majú pocit, že turisti chcú len tričká s nápisom Prague Drinking Team, ušianky s nápisom Praha a Matriošky.
Nie je to potrebné ako v Británii, kde si aj v reklame potrpia na ironický, suchý a ľahko čierny humor. Majú narážky na všeobecné znalosti ľudí, pohrávajú sa s nimi a oni sú na to zvyknutí, sú schopní to pochopiť, a dokonca to vyžadujú.
U nás je to iné?
U nás tvorcovia reklamy mieria skôr nižšie ako vyššie. Jedná sa tu o prvoplánový a jednorazový humor. Agentúry síce dokážu produkovať kvalitné veci, ale prezentujú sa s nimi maximálne na súťažiach.
Tá každodenná reklama sa potom nesie v duchu "Kde je pripojené, tam je dovolené!". Všetko je so zážitkom, všetko má príbeh a v človeku to vytvára takú slepotu, kedy okolo tých vecí prechádza a vlastne ich ignoruje, pretože sú stále rovnako nudné.
Je niečo, čo podľa vás Česi robia v reklame naozaj zle?
Pivné reklamy. Jediná značka, ktorá to uchopila celkom dobre, je Budvar. Iné slávne pivovary produkujú len také primitívne a ľahko homoerotické fantázie o chlapoch, ktorí "vedia vziať za to", a chlapoch, čo to nevedia.
A potom o chlapoch a veciach, ktorí sú naši - "náš sládek", naše toto a naše tamto. Aj Bernard, ktorý sa na to rozhodol ísť "inak", pôsobí zvláštne. Rozhodne nesúhlasím s tým, že robiť niečo inak je to isté ako robiť to dobre. To je ako hádať sa o to, ktorá pohlavné choroba je lepšia, či syfilis, alebo kvapavka.
Ako by teda podľa vás mala vyzerať ideálna reklama na pivo?
To sa nedá tak ľahko povedať. Páčia sa mi napríklad kampane na Guinness, ktorý roky razil prístup, že na niektoré veci je dobré si počkať, a keď si počkáte, bude to stáť za to.
A z tohto nápadu, ktorý bol sám o sebe geniálny, pretože pena pri pive postupne ustupuje a až potom prichádza na chuť pivo, vyťažil celý rad tém - od surferov, ktorí čakajú na svoju vlnu, až po evolúciu - od jašterov až po človeka trvalo miliónmi rokov, než prišlo to, čo je teraz, teda geniálny chvíle s Guinness.
V českej reklame na pivo potrebujete povedať, že má chuť, že je to to pravé a že "to je pivo pre chlapov!". A jeden z nich bude fúzatý a pôjdu spolu na ryby. Myslím, že aktuálne máme možnosť v priamom prenose sledovať dekadentnú fázu českej reklamy.
Možno aj preto vás to lákalo do zahraničia. Kde všade ste pracovali?
V Egypte som viedol tím, ktorý vyhral globálne výberové konanie pre egyptský turizmus, v Katare som robil tender pre katarskú národnú banku, v Libanone tender na dubajského telefónneho operátora a v Dubaji som potom skoro rok pracoval pre klientov ako Nike, Coca-Cola, Expo 2020 alebo napríklad Heineken.
Aké to bolo v Egypte?
Celkom normálne. Vychytal som dobu, kedy tam niečo vybuchlo len občas. (smeje sa) Bolo to v roku 2016 a ja som býval v hoteli Marriott, ktorý strážili psy na hľadanie výbušnín. Cesta do práce mi trvala asi desať minút, kedy som míňal žobrajúcich ľudí bez nôh a rúk, vystavených playboyov čakajúcich na zblúdilé turistky a obchody ponúkajúce knižku 50 odtieňov sivej v arabčine.
Agentúra sídlila v samotnom centre Káhiry v štvrti ambasád, takže som každý deň musel prekonať také tie ostne, zabraňujúce prejazdu áut a prejsť cez dvoch samopalníkov, ktorí strážili vchod do agentúry.
Bola to krásna biela vila, ktorú každý deň čierne služobníctvo znovu a znovu umývalo, aby zostala biela. V agentúre som bol navyše jediný, kto mal dovolené kupovať alkohol, takže som bol neustále vysielaný do zamrežovaných obchodov, kde ho predávali.
Von sme ale chodili minimálne. Na záhrade sme mali vlastnú kaviareň, kde nám Sudánci varili kávu, aby sme nemuseli vychádzať. Neviem prečo, trochu mi to pripomína koloniálne časy. Vlastne celé to tam bolo veľmi západne pojaté. (smeje sa)
Vtedy som tam pod vedením regionálneho kreatívneho riaditeľa, ktorý bol Libanončan, viedol dvoch Američanov a troch Egypťanov. Zvyšok agentúry mal práce nad hlavu, pretože sa blížil ramadán.
To je pre nich niečo ako Super Bowl. Všetci v arabskom svete počas ramadánu len sedia doma pri televízii a od západu slnka do jeho východu sa prejedajú. Na ten tender v hodnote 68 miliónov dolárov sme tam zostali v zostave šiestich ľudí. Nakoniec sme to ale vyhrali a mne ponúkli, či by som to isté nechcel robiť v Dubaji.
V ktorej krajine, kde ste pracovali, sa vám páčilo najviac?
Musím povedať, že v Libanone. To je taký Žižkov.
Vraj ste tam pre jedného módneho dizajnéra vytvorili dokonca potlače na šaty...
Áno. Vtedy za mnou prišiel slávny libanonský návrhár Rami Kadi s tým, že sa mu páči moja práca a chcel by navrhnúť nejaké geometrické potlače na látky. Tak som pripravil desiatky návrhov, on si z toho vybral, vzal to tak, ako to bolo a ušil šaty. Tie potom prezentoval na parížskom Fashion Weeku. Na svoju prehliadku ma ale nepozval. (smeje sa)
David Koller alebo Honza Muchow, pre ktorého ste robili prebal albumu The Antagonist, vám ale CD dali, že áno?
Dali. S Honzom sa vlastne poznáme už veľmi dlho, takže to bola taká kamarátska spolupráca.
Ja som si myslel, že sa na vás obrátil po tom, čo ste pre Redbull kriticky hodnotili prebaly albumov českých interpretov.
Vtedy som u Ewy Farnej prestrelil. Zistil som, že jej manažér je môj vzdialený bratranec, takže sa týmto Pavlovi Trojanovi ospravedlňujem. Je to veľmi krásny prebal a mal by byť nominovaný minimálne na Nobelovu cenu mieru. (smeje sa)
Veľa klientov nevidí tú vizuálnu stránku veci ako dôležitú, nechcú za ňu utrácať peniaze. Ja verím tomu, že prebal albumu Obyčajný príbeh Kataríny Brožovej sa Kataríne Brožovej páči.
Ja ani neviem, že Kateřina Brožová vydala album. Ja viem, že Nikol Lenertová vydala album. Musím ale povedať, že verím, že oba tie albumy sú rovnako krásne. Dokonca si trúfam tvrdiť, že prebal The Dark Side of The Moon od Pink Floyd a tieto dve sú najväčšie ikony svetového grafického dizajnu. (smeje sa)