Kedysi sa vkus formoval rokmi, osobnou skúsenosťou, omylmi a náhodnými stretnutiami s umením či životným štýlom, ktoré sme „objavili“ mimo hlavného prúdu.
Dnes je tento proces nahrádzaný elegantným, no nebezpečným mechanizmom: algoritmus nám neponúka to, čo by nás skutočne obohatilo, ale to, čo podľa štatistík s najväčšou pravdepodobnosťou „olajkujeme“.
Výsledkom nie je rozvoj osobnej identity, ale čoraz väčšia uniformita. Všetci jeme to isté, cestujeme na tie isté miesta a zariaďujeme si byty v identických tónoch sivej a béžovej, pretože nám to feed naservíroval ako „overený štandard“.
Koniec náhodných objavov
Proces vytvárania vkusu bol historicky organický. Znamenalo to vycibrený cit, ktorý ste si budovali čítaním kníh, ktoré neboli v rebríčkoch, alebo návštevou miest, ktoré neboli na žiadnej „must-see“ mape. Dnešný svet sociálnych sietí funguje na presne opačnom princípe – na princípe uzavretých slučiek.
Algoritmy sú navrhnuté tak, aby vás „uzamkli“ do bubliny toho, čo už funguje. Ak raz kliknete na konkrétny typ interiéru, minimalistickú módu alebo tip na dovolenku, systém vás okamžite vyhodnotí a začne vám predkladať len variácie toho istého.
Namiesto objavovania niečoho nečakaného dostávate sterilnú echo-komoru. Vkus sa tak stáva predvídateľným, a tým pádom aj nudným. Stagnujeme v mantineloch, ktoré definovali programátori v Kalifornii, nie naša vlastná potreba skúšať a hľadať.
V článku sa ešte dočítate:
- Prečo nás strach z nevkusu tlačí ku konformite.
- Ako tri sekundy menia hudbu, umenie aj obsah.
- Čo zostane z vkusu, keď vypneme sociálne siete.
- Ako si vytvoriť vkus bez súhlasu internetu.
Dostupné pre predplatiteľov 
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 51% na dočítanie.
Zostáva vám 51% na dočítanie.
