"Je to posadnutosť, niečo ako drogová závislosť," hnevá sa plastický chirurg Jan Měšťák, keď počuje výraz pitný režim. Na svojich prednáškach vidí mladých ľudí, ako priebežne pijú z plastových fliaš: "Ako by mali cumlíky. Pýtam sa ich: Prečo toľko pijete? Oni: Hovorí sa, že sa to má. Ja: Ale prečo? Oni: No ono sa píše, že sa to má."
Pite, aj keď nemáte smäd. Hydratujte, budete mať krásnu pleť, zaženiete pocit hladu, schudnete, z tela sa vyplavia toxické látky. Pite stále, čo najviac, minimálne dva litre, ideálne tri litre denne. Tieto rady sa na nás valia z televízie, časopisov, internetu. Veta "napi sa" znie vo väčšine rodín. Kedysi to bývalo inak. Deti pribehli domov, naliali si do pohára ovocnú šťavu z fľaše, ktorá stávala pri dreze, doplnili vodou z kohútika, vypili a bežali von. Nepilo sa v škole (čaj v jedálni bol úžitkový), nepilo sa vonku (plastové fľaše s vodou či malinovkami neexistovali). "Moja mamička nepila vôbec, keď tak len kávu, a dožila sa 88 rokov," hovorí Měšťák a pokračuje: "Bežne operujem tri-štyri hodiny a nepijem pri tom. Keď som hral vrcholovo volejbal, mali sme trojfázové tréningy v tropických horúčavách, žiadne fľaše s vodou sme nemali. Dnes sa z pitia stal rituál, závislosť. Kolegyňa zo Švédska pri návšteve Prahy hovorila, že nechápe, prečo tu ľudia stále nosia fľaše a pijú z nich na zastávke, v električke, na ulici. Minule som čítal v časopise pre mamičky, že je potrebné dohliadnuť, aby deväťročné dieťa denne vypilo liter a pol. Zbláznili sa?"
Cesta na psychiatriu
Patrím medzi väčšinu ľudí zneistených z toho, že pitný režim našej rodiny za veľa nestojí. Nedávno som po príchode domov dokonca s hrôzou počula sama seba, ako sa pýtam psa: "Vypil si dnes dosť vodičky?" Áno, doktor Měšťák by ma poslal na psychiatriu. Posadnutosť dodržiavaním takzvaného pitného režimu a liečba psychických porúch už kráčajú rovnakou cestou, o čom svedčí už spomínaný termín aquaholik.
Aquaholičkou je napríklad Nigella Lawson, celebrita z britskej televíznej kuchárskej šou. Gazdinka, ktorá vysvetľuje ľuďom, ako dobre variť, opísala v rozhovore pre Daily Mail, že ju lekár Peter Wheeler mnohokrát upozorňoval, že je závislá od pitia vody a že by s ním mala prestať. Denne do seba dostala päť litrov vody, veľkú časť z toho večer, pretože bola presvedčená, že tým jej pleť pri spaní nasaje veľkú časť vody do seba, a teda bude svieža, mladá a krásna. Výraz aquaholik sa používa aj v súvislosti s bežkyňou Kate Morio. Skolabovala pri maratóne, pretože vypila toľko vody, až to jej organizmus odrovnalo. Lekári jej paradoxne ako prvú pomoc dali pohár vody, pretože nevedeli, že predtým do seba dostala už tri litre. Nakoniec v nemocnici zistili, že jej z toho opúchal mozog . Športovkyňa teraz robí osvetu, aby to ľudia s pitím nepreháňali. Podobne je na tom britský herec Anthony Andrews, ktorý sa priznal, že denne pil päť litrov vody v presvedčení, že mu to robí dobre na hlasivky. Keď hral profesora Higginsa v My Fair Lady, našli ho kolegovia ležať v bezvedomí v zákulisí. Príčina ťažkostí bola rovnaká ako pri Kate Morio.
Vojna s pitnou mániou
Vlna očarenia vierou, že keď svoje telá budeme prelievať vodou, všetko škodlivé a škaredé sa z nich vyplaví, práve kulminuje, takže sa jej dá predpovedať zostup. Pribúdajú lekári a vedci, ktorí podobne ako chirurg Měšťák vyhlasujú vojnu prehnanej pitnej mánii. Najradikálnejší sú profesori Stanley Goldfarb a Dan Negoianu z Univerzity of Pennsylvania vo Filadelfii. Podľa ich štúdie neexistuje žiadny vedou podložený dôvod, aby sa zdravý človek v miernom klimatickom pásme nútil vypiť denne dva a viac litrov tekutín.
Vyznávači pitného režimu tvrdia, že najmenej dva litre vody denne majú pre organizmus štyri blahodarné účinky: vylučovanie toxických látok z tela, zlepšenie pleti, obmedzenie chuti do jedla, zníženie bolesti hlavy. Autori štúdie tvrdia, že nič z nich sa nepodarilo preukázať. Nie všetci sú takíto radikálni, naopak, mnohí výživoví poradcovia tvrdia, že sa často stretávajú s ľuďmi, ktorí majú zdravotné problémy práve preto, že pijú málo. V nemocniciach a domovoch pre seniorov lekári riešia, že staršia generácia pije málo a je dehydrovaná, mladšie ročníky do seba naopak lejú vody priveľa. "Mnoho ľudí podľahlo pocitu, že čím viac budú piť, tým pre seba robia lepšie, ale tak to nie je," hovorí výživový poradca Petr Havlíček.
"Nadbytok vody preťažuje obličky, rovnako ako jej nedostatok. Navyše si telo dokáže vyťažiť vodu aj zo stravy, napríklad z varených príloh, zo zeleniny, z polievok, ale aj z kávy. Každý by si mal potrebu tekutín riadiť podľa svojej telesnej hmotnosti a podľa náročnosti práce, pohybu, podľa toho, koľko energie vydáva. Keď niekto váži sto kíl a denne vypije maximálne liter, je to málo. Ale ak sa niekto nalieva vodou a myslí si, že tým schudne, je to obrovský nezmysel. Využívajú to, že žalúdok zaplavovaný vodou vysiela signál, že je plný, a teda potom majú menšiu chuť k jedlu. So zdravým spôsobom chudnutia to nemá nič spoločné."
Moč musí byť svetlý
Padá aj mýtus, že čím viac budeme piť, tým krajšia bude naša pleť. Šťavnatá, svieža ako broskynka po daždi. "Nepoznám zatiaľ štúdiu, ktorá by preukázala, že pitie vody má vplyv na kvalitu pleti," hovorí Jana Hercogová, prednostka Dermatovenerologickej kliniky pražskej Nemocnice Na Bulovce. "Tým netvrdím, že človek nemá piť, pitie je samozrejme dôležité. Ale rôzne návody z časopisov, ktoré nám nahovárajú, že keď budeme piť veľa vody, zlepší sa nám pleť, sa nezakladajú na žiadnom výskume. Kvalitu pleti môžeme ovplyvniť tým, že ju budeme šetrne čistiť a potrebnú hydratáciu a tuk dodávať krémami. Voda sa do nej dostáva tým, čo na ňu nanášame."
Vo Veľkej Británii sú vidieť reklamné plochy s nápisom Keep it light, čo sa dá preložiť ako "udržuj ju svetlou". Ozajstní aquaholici si totiž nielen robia mapky najbližších verejných toaliet, ale tiež si tam kontrolujú, čo z nich vyteká. Keď je moč svetlý, skoro biely, sú spokojní, znamená to, že sa prelievajú dostatočne. Ale beda, keď je tmavý, hustý, pozor, treba rýchlo kúpiť ďalšiu fľašu vody. Lekári sa na kontrolovanie moču pozerajú s pochopením. "Je to dobré meradlo, či je náš príjem tekutín v poriadku," hovorí Ondřej Nývlt, predseda lekárskej rady spoločnosti Svet zdravia, ktorá ľuďom pomáha chudnúť. Správny stav opisuje takmer básnicky: "Ideálne je, keď je svetlo žltý a jemne iskrí ako hladina jazera, keď na ňu zasvieti slniečko. Správny pitný režim spoznáme aj podľa toho, ako často na toaletu chodíme. V poriadku je päťkrát až sedemkrát denne a nanajvýš raz v noci. Pitie je správna súčasť čistenia organizmu, ale nedá sa riadiť žiadnymi univerzálnymi pravidlami. Keď niekto sedí celý deň v kancelárii a je chladno, pokojne mu môže stačiť liter vody. Snaha piť čo najviac je móda a nemusí byť vhodná pre každého."
Došlo aj na nás
Ako sa to stalo? Ako sa taká móda, trend či ako to nazvať vlastne objaví? Keď začneme pátrať, pripravme sa, že nás onedlho zaplavia úplne prízemný, ba priamo odporný pocit. Závisť. Verejne sa týmto priznávam: Závidím tým, ktorí dokázali ľudstvo presvedčiť, aby kupovali to, čo je možné mať zadarmo. Vodu. Pretože zarábať peniaze týmto spôsobom je jednoducho geniálne. Nečudo, že Richard Wheatley z reklamnej agentúry Leo Burnett, jeden z otcov tohto nápadu, teraz na prednáškach s uspokojením sumarizuje svoj životný úspech slovami: Dokázali sme ľuďom predať hlúpy pocit.
Boli sedemdesiate roky a šéfovia firmy Perrier, ktorá predávala vodu vo fľašiach, dumali, ako zvýšiť zisky. Rozhodli sa vytvoriť kampaň založenú na tom, že francúzska voda je kvalitnejšia než napríklad anglická alebo americká, že všetko, čo je francúzske, je chic, tak prečo nie aj voda. Výsledkom bolo, že kým v roku 1980 predávali dvanásť miliónov fliaš, o desať rokov neskôr vyše stopäťdesiat miliónov.
Mať na stole v práci alebo v reštaurácii fľašu vody Perrier sa stalo značkou všetkých, ktorí sa chceli cítiť takzvane "in". Pili ju modelky, herečky, biznismeni, čo znamená, že ju za chvíľu chceli piť všetci. Príležitosť zavetril aj výrobca vody Evian, rozbehol mohutnú reklamnú kampaň, takže v osemdesiatych rokoch mal každý v západnej Európe a v Spojených štátoch pocit, že keď si bude všade nosiť fľašu Evian, bude krásny, štíhly a mladý. Trendu sa chytili aj firmy ako Coca-Cola , Nestlé a ďalšie. Vzniklo väčšie balenie vody, dostala rôzne názvy. "Myslím, že balená voda je karikatúrou svetovej ekonomiky, pretože ľudia kupujú desiatky druhov produktu, ktorý je v podstate úplne rovnaký. V skutočnosti kupujú obal známy pod skratkou PET, teda produkt ropného priemyslu," píše Charles Fishman, autor knihy Veľký smäd, ktorý proti posadnutosti zavodňováním tiež ostro vystupuje.
V deväťdesiatych rokoch sme začali prežívať to, čo Západ už poznal. Žiaduce bolo nosiť ťažké balíky vôd, ideálne kupovať šesť naraz. Každý človek, ktorý je moderný a dbá o svoje zdravie, predsa pije vodu balenú, ktorá je lepšia ako voda z kohútika. Prečo je lepšia? Ale tak hlúpu otázku si snáď nikto nepokladal, proste je lepšia, taká nová. A aby náhodou niekto nezačal premýšľať nad tým, či nie je divné platiť niekoľko eur za šesť fliaš vody a ešte sa s nimi ťahať z obchodu, reklamy v časopisoch túto prípadnú neistotu predom rozháňali tvrdením, že kto tejto vody nevypije minimálne dva litre, hazarduje so zdravím, ba i životom.
Fakty o vode
- ročne sa vo svete plní do plastových fliaš a ďalej predáva 89 miliárd litrov vody
- na výrobu plastových fliaš sa pre balenú vodu ročne spotrebuje 50 miliónov barelov ropy
- každý Američan priemerne spotrebuje týždenne 4 fľaše balenej vody