Je to jednoducho vášeň. Najprv sa ku káve dostal cez biznis, až potom zistil, koľko lásky a úžasnej práce sa v tomto nápoji ukrýva. Napriek tomu, že jeho firma je “one man show”, dáva svojej práci celé srdce a okrem toho ešte stíha i študovať. Do práce však z času na čas zatiahne do firmy i rodinu a známych – mamu, priateľku i babku, ktorá mu ušila zásteru. Dodávateľ kávy Bazzara, Šimon Staš v ďalšom príbehu z portálu kavickari.sk
Ste ďalším z chodiacich príkladov, že Banská Bystrica sa stáva Mekkou kávy. Aká ale bola Vaša cesta ku káve?
Moja kariéra sa začala akoby dvakrát. Prvýkrát to bolo približne pol roka po nástupe na vysokú školu, kedy som si uvedomil, že škola je fajn, ale človek bez praxe sa na Slovensku neuživí. Zhodou náhod som sa dostal ku káve. Pracoval som “na vlastné triko” pod silnou značkou, ktorá na Slovensku už dlhé roky fungovala. Kávu ako takú som videl len cez peniaze. Vedel som len to, že káva sa dá za niečo kúpiť a o niečo viac sa dá predať. V tej dobe to bolo všetko, čo som riešil. Vedel som si dobre zarobiť a nemusel som sa až tak spoliehať na rodičov a pýtať od nich peniaze na kino či cestovanie.
Počas toho ste zrejme narazili na moment, kedy to už nebolo len o peniazoch… Začali ste túžiť po niečom vlastnom.
Nerád to priznávam, ale prišlo to neskôr... Po pár mesiacoch v kávovom biznise som začal vyhľadávať firmy v Taliansku a neskôr som za týmito firmami aj vycestoval. Na jednej výstave v Terste som komunikoval asi so siedmimi alebo ôsmimi pražiarmi káv a práve tam som si uvedomil, že jedinou možnou cestou bude spolupráca s Bazzarou. Presvedčila ma kvalita prístupu priamo bratov Bazzarovcov, ale aj produkt či podpora.
Predpokladáme, že ste sa s Bazzarou už stretli aj predtým, na Slovensku.
Bazzaru som poznal už z jedného podniku u nás v Banskej Bystrici. Spomínam si, že mali veľmi pekné šálky, to jediné ma v podstate upútalo. (Smiech) Ešte aj vtedy som bol toho názoru, že káva je pre mňa len obchod s úmyslom zarobiť a získať skúsenosti. Po stretnutí s Bazzarovcami v Taliansku som zistil, že ich kávu niekto na Slovensko už dlhšiu dobu dováža. Neviem čím som ich zaujal, no nakoniec sme sa dohodli na spolupráci. Zrejme to videli tiež ako príležitosť pre rast.
Vtedy asi nikto z nás nevedel ako sa naše predstavy o práci s kávou nakoniec zosúladia. Zrejme ma “nakopol” práve ich prístup, úplne nové školiace stredisko, ktoré máme v podstate kedykoľvek k dispozícií, či komunikácia priamo s bratmi, ktorí si na každej výstave, kde majú veľa práce, nájdu aspoň hodinu na to, aby som so mnou porozprávali.
Predsa len, dodávateľov kávy je ako maku. V čom ste sa snažili odlíšiť od konkurencie?
Spočiatku som sa snažil sám o káve zistiť viac. Začal som kávou ako takou, kávou Bazzara a ich históriou. Firma má klasický talianský príbeh. S kávou začal otec – Dionisio Bazzara v roku 1966. Otvoril si obchod s brazílskou kávou a predával ju po meste. Vstup synov do biznisu priniesol rozmach v podobe export do Európy. Práve toto ma na Talianoch fascinuje. To, čo sa u nás nedeje, sa v Taliansku priam dedí. Je to krásne.
Samozrejme riziko neúspechu bolo obrovské, no už krátko po práci na niečom vlastnom som si uvedomil, že cieľom k úspechu je odlíšiť sa, naučiť sa všetko možné aj nemožné a byť zapálený pre vec. Dodnes má ženie dopredu jedna jediná veta, ktorú mi vnúkol do mysle Franco Bazzara v roku 2013 v Miláne: “Nie je to len moja káva, je to NAŠA káva.” Práve kombinácia týchto faktorov mi priniesla úspech.
Skutočne?
Podarilo sa bezduchú myšlienku zárobku premeniť na niečo, čo ma baví a zaujíma. Káva už nie je pre mňa len zárobok, je pre mňa celou filozofiou, dokonca dušou. V rámci podmienok sa mi darí byť spokojný s tým čo robím a nemusím ani nejako vynikať, najmä čo sa týka veľkosti firmy. Nechcem byť obrovský distribútor sediaci v kancelárií a počítať čísla, chcem byť dobrý, kvalitný a najmä chcem byť pritom.
Zrejme sa s tým spája aj obrovská zodpovednosť…
Pracujem s kávou vyše dvoch rokov. Za toto obdobie som sa zúčastnil viacerých školení, workshopov. Veľa som sa naučil nielen o káve, ale aj o vode, mlieku či samotnej príprave kávy. Zodpovednosť však priniesli práve kávovary. Rozumieť im, vedieť ich servisovať i ovládať, je druhou najväčšou výzvou tohto biznisu. Tou prvou je samotný zákazník. Práve ľudia pracujúci s našou kávou sú tým najdôležitejším medzníkom. Ich vedomosti a skúsenosti sa spájajú s kvalitou prípravy kávy pre hosťa v ich kaviarni a tá musí byť dokonalá. Človek z neba učený nespadol, preto na sebe treba pracovať každý deň.
Zrejme narážate na akadémiu kávy, ktorú ste prednedávnom otvorili?
Presne. Po roku a pol od predaja prvého kila kávy Bazzara som vedel, že moje vedomosti, ktoré som nadobudol a stále nadobúdam, mám chuť šíriť ďalej. Presťahoval som sa doslova z garáže do nových a väčších priestorov a otvoril som si vlastnú akadémiu. Svoje skúsenosti som chcel odovzdávať ľuďom, s ktorými pracujem.
Každý môj klient je pre mňa dôležitý a snažím sa byť pri ňom tak často, ako to len ide. Nezáleží na tom, či je to klient v Košiciach, Humennom či Šamoríne. Chcem byť u nich a s nimi minimálne raz za mesiac. Ak viem, že je niekde problém, viem ich všetky veci doučiť práve v akadémií.
Vnímate to, že “kávové povedomie” je teraz iné ako pred dvoma rokmi, keď ste začínali?
Určite áno. V tomto biznise som krátko a do slova a písmena som pred dva a pol rokom o káve nevedel nič. Takže posun vnímam. Zrejme to tak vnímam aj preto, že som nekomunikoval s ľuďmi, ktorí sa o kávu zaujímajú viac a chcú byť medzi 10 percentami tých najlepších pražiarov, baristov či dodávateľov. Určite sa však trh mení, takmer všetci naši klienti dnes podávajú perfektné espresso a ľudia sa za nimi vracajú aj niekoľkokrát denne. Ľudia milujú kávu, milujú rozhovory pri nej a keď im podáte informáciu o tom ako to má byť, milujú túto kombináciu ešte viac.
Podporuje vás niekto vo vašej vízií?
Každý, kto sa venuje svojmu biznisu, má na 100 percent nejakého mentora. Okrem bratov Bazzarovcov, som vo veľmi dobrom kontakte aj s českým distribútorom, s ktorým spoločne pracujeme s technológiami Nuova Simonelli. Pomáha mi aj Gwylim Davies, svetový barista roka 2009, u ktorého sa školím. Je to pre mňa veľký odborník, ktorý si zachoval obrovskú pokoru aj napriek tomu, kým v tejto oblasti je. Práve vďaka týmto ľuďom dnes viem odpovedať na 90 percent otázok, ktoré mi klienti a ich hostia položia. Zvyšok sa učím zo dňa na deň, asi tak ako každý. Dokonca si myslím, že aj tu mám určitú výhodu. To, že mám 23 rokov znamená, že mám pred sebou kopec času a príležitostí naučiť sa o káve maximum. Samozrejme ma veľmi teší, že ma podporuje aj rodina. Dovolím si spomenúť, že medzi týmito ľuďmi je aj babka, ktorá mi aj napriek svojej reume ušila zásteru, v ktorej som dennodenne za kávovarom. Obstarať si perfektnú zásteru, najmä na moju postavu, je skutočný problém, tak sme to vyriešili vrámci rodiny. (Smiech) To, či ostanem len pri distribúcií dnes neviem, no s určitosťou môžem povedať, že nech budem robiť čokoľvek, bude to mať drive a dušu.