Island predstavoval vždy tak trochu inú Európu. Nádherný ostrov stratený uprostred Atlantiku bol po stáročia veľmi chudobnou krajinou, kde hlavným zákonom bolo prežiť. A hoci je dnes symbolom zelenej energie a jedným z vyhľadávaných turistických magnetov, miestne gastronomické špeciality predstavujú naozaj veľkú výzvu, píše Libor Budinský pre portál idnes.cz.
Hoci sa na Island jazdí predovšetkým za úchvatnými prírodnými krásami, ako sú mohutné vodopády, horúce gejzíry či ľadovce, ostrov je nesmierne zaujímavý aj z kulinárskeho hľadiska, pretože tamojšie gastronomické dedičstvo je v porovnaní s kontinentálnou Európou značne odlišné a mnohé islandské pochúťky nikde inde na svete nenájdete a neochutnáte.
Tak si zaviažte okolo krku obrúsok, nabrúste vidličky a nože a sadnite si za stôl k pozoruhodnej islandskej hostine.
Ako zlhtnúť žraloka
Najväčšou špecialitou Islandu je hákarl, fermentované žraločie mäso, čo je kulantný výraz pre proces, ktorý prebieha nasledovne. Žralok bez hlavy a vnútorností je na päť mesiacov zakopaný do zeme, aby sa mäso zbavilo amoniaku, ktorý je jedovatý.
Potom sa žralok vykope, mäso sa nakrája na prúžky a suší na vzduchu. Až potom je pripravené na konzumáciu, teda keď sa vám podarí prekonať odpudivý zápach močoviny či čpavku, ktorým je táto „pochúťka“ povestná. Pokiaľ si človek zapchá nos, dá sa to zvládnuť, napriek tomu veľa gurmánov tvrdí, že hnusnejšiu vec v živote nejedli.
Hákarl sa zvyčajne zapíja brennivínem, čo síce v preklade znamená pálené víno, ale ide o rascovku, destilát zo zemiakov ochutených rascou (populárny nápoj má prezývku čierna smrť).
Varená ovčia hlava
Tiež ovčia hlava predstavuje značný „hardcore“. Hoci u nás pomaly stúpa obľuba jahňacieho mäsa, hlavne lahodných kotletiek, baranina chutí aj vonia úplne inak a hlava je tradične najvýraznejšia.
Na Islande sa však dlho jahňacina nejedla, lebo ovca musela najprv poslúžiť ako zdroj vlny, z ktorej sa vyrábalo teplé oblečenie a do hrnca sa jej mäso dostalo až po niekoľkých rokoch. A to už malo výraznú baraniu chuť. Okrem varenej hlavy, ktorej stále patrí pozícia jedného z národných jedál, sa na Islande pripravovala tiež klobása z ovčej pečene, loja a ovsenej múky či baranie semenníky, ktoré sa varili a potom nakladali do srvátky.
Pstruh s chuťou ovčieho trusu
Ďalším špecifikom islandskej kuchyne je údené mäso nad sušeným ovčím trusom. To malo svoje dôvody. Na Islande chýbali stromy a dreva bol obrovský nedostatok, v domoch sa obvykle nekúrilo a na varenie či k údeniu často slúžil len ovčí trus.
Dodnes je možné, napríklad v oblasti jazera Mývatn, ochutnať pstruhy údené na ovčom truse, v ktorých chuti je spôsob údenia jasne poznať. Podobným spôsobom sa údilo tiež baranie mäso a ďalšie ryby. Island bol po stáročia veľmi chudobnou krajinou, ľudia mali zvyčajne len jednu misku, z ktorej jedli všetko jedlo, navyše sa nejedlo pri stole, ale každý jedol v sede na svojej posteli, kde počas dňa v zimných mesiacoch tiež pracoval.
Z pohľadnice na tanier
Ale späť ku gastronomickým špecialitám. Veľmi obľúbenú delikatesu predstavujú mníšikovia, malé, len pol kilogramu ťažké vodné vtáky s krásnou hlavičkou a farebným zobákom.
Ochrancovia zvierat však v posledných rokoch bojujú za zákaz ich lovu, pretože populácia mníšikov sa na konci prvého desaťročia prepadla na historicky najnižšiu úroveň. Ročne sa na Islande ulovia okolo 50 až 100-tisíc kusov, ktoré sa pripravujú grilovaním alebo údením. Súčasne sú však mníškovia symbolom ostrova a nájdete ich na mnohých reklamných fotografiách.
Steak z veľryby
Ďalšou kontroverznou gastronomickou témou je lovenie a konzumácia veľrýb, celosvetovo zakázaná, na Islande však stále platná a tolerovaná (popri Islande lovia veľryby tiež Nórsko a Japonsko). Steak z veľryby je na Islande veľmi populárnym, rozšíreným a pomerne lacným jedlom, lebo v reštaurácii za neho zaplatíte zhruba 11 až 15 eur, čo v porovnaní s ďalšími cenami nie je veľa.
Vo vodách okolo Islandu sa väčšinou loví vráskavec malý, ktorého červené a a šťavnaté mäso je chuťovo oveľa jemnejšie než napríklad hovädzie. Táto špecialita rozhodne stojí za ochutnanie.
Nízkotučné pivo
Zaujímavou kuriozitou sú „nízkotučné“ respektíve málo alkoholické pivá s obsahom iba dvoch percent alkoholu, ktorá sa bežne predávajú v obchodoch a supermarketoch. Naopak klasické pivá typovo našej desiatky či dvanástky sa spoločne s ostatným alkoholom predávajú v špeciálnych obchodoch s licenciou, ktorých je relatívne málo a majú obmedzenú predajnú dobu.
Len pripomeňme, že predaj a konzumácia bežného piva boli na Islande nelegálne až do roku 1989 (na rozdiel od tvrdého alkoholu či vína). A ešte jedna drobnosť. Rozšírenou chuťovkou, ktorá sa je k pivu alebo sa trebárs „zobe“ pri televízii, je sušená treska, ktorú miestni konzumujú na miesto krekrov či zemiakových lupienkov.