V maďarskom prostredí je Trianonskú zmluvu možné uchopiť z viacerých perspektív, ktoré sú určené základným kritériom zvoleného prístupu. Tým môže byť buď triezva politická racionalita, idea etnickej spravodlivosti alebo priorita medzinárodnej stability. Aj napriek radikálnej odlišnosti výsledného obrazu nimi však prestupuje istá základná harmónia. Pozrime sa však najprv na tri z možných alternatív:
1. Podľa prvej z nich je Trianonská zmluva oficiálnym spečatením vojenskej porážky Uhorska v prvej svetovej vojne. Toto potvrdenie sa nieslo v znamení odplaty víťazných mocností. Dôvodom toho je fakt, že Trianonská zmluva nie je bilaterálna dohoda, ktorá vznikla na základe vzájomného rokovania. Naopak, je to zmluva jednosmerne nadiktovaná štátmi Dohody. K rozkladu tzv. historického Uhorska preto bezpochyby prispela skutočnosť, že medzi spojencov víťazných mocností patrili aj príslušníci etnických menšín bývalého štátneho celku.
2. Zástancovia inej verzie tvrdia, že k rozkladu historického Uhorska by došlo s aj bez trianonského mieru. Toto stanovisko pramení z presvedčenia, že príslušníci etnických menšín sa legitímne po niekoľko desaťročí domáhali svojich práv a národnostná politika Uhorska by ich požiadavky musela zobrať do úvahy, aj keby k vojnovému konfliktu vôbec nedošlo.
3. Alebo je možné Trianon vidieť ako súčasť širšieho hromadného zlyhania versaillského mierového systému. Jeho cieľ zabezpečiť mierovú koexistenciu a hospodársku prosperitu na báze práva na národné sebaurčenie v strednej Európe skončil tragickým fiaskom. Na konto versaillského systému sa už v čase jeho formovania francúzsky maršal Foch vyjadril, že nejde o trvalý mier, ale o prímerie na dvadsať rokov. A jeho odhad sa minul s realitou iba o dva mesiace.
Maďarská národná trauma
Hneď na úvod chcem poznamenať, že žiadny triezvo uvažujúci maďarský občan s čo i len minimálnym historickým vzdelaním by nespochybnil druhé z uvedených tvrdení. To však neznamená, že by neexistovali kruhy prikláňajúce k prvej z vyznačených perspektív. Tieto skupiny odmietajú priznať vlastné zlyhania, ktoré zdôrazňuje druhá perspektíva a väčšinou ignorujú aj geopolitický kontext, na ktorý sa odvoláva v posledná z uvedených možností. Ich nespokojnosť so znením Trianonskej zmluvy je možné nazvať maďarský revizionizmus.
K tomu však treba dodať, že akt medzinárodnej odplaty ako správanie podnietené vášňou, a nie rozumným zhodnotením situácie, bol v európskej tradícii politického myslenia definitívne odmietnutý už osvietenstvom 18. storočia. A Trianonská zmluva nesie výrazné znaky práve pomstychtivého správania zo strany víťazných mocností.
Túto pomstu motivovala predstava vojnovej viny Uhorska a taktiež predstava o maďarizačnom útlaku národnostných menšín, ktorý samotný predchádzal vojnovému konfliktu. V plnej zhode s duchom odplaty boli jednostranne presadené požiadavky víťaznej strany, a to aj v tých bodoch, ktoré sa mohli a mali stať predmetom seriózneho bilaterálneho rokovania. Išlo najmä o problémy týkajúce sa etnickej prevahy a homogenity, ekonomickej racionality, „prirodzených“ geografických hraníc a komunikačných spojení atď.
Koniec jedného zriadenia
Snáď je dobré si pripomenúť, že v roku 1920 mala Trianonská zmluva pre Maďarov priam devastačné účinky. To je možné podložiť nielen holými faktami, ale aj dôkazmi o traume, ktorú utrpelo národná povedomie vtedajších obyvateľov Maďarska. A je nutné zdôrazniť, že svedectvo o tejto traume podávajú pamätníci takmer jednohlasne, bez ohľadu na to aký politický postoj zastávali k „starému režimu Uhorska” v minulosti. Snáď stojí za zopakovanie, že pre Maďarov sa z Uhorska, ktoré bolo pred vojnou stredne veľkým štátom približne s 20 miliónmi obyvateľmi (niektoré divoké odhady hovoria o 30 miliónoch), stalo oklieštené Maďarsko, malá už len 8-miliónová krajina so stratou rozsiahleho územia a prírodných zdrojov.
Tí, ktorí trvajú na stanovisku, že maďarizačná politika predchádzajúca vojnovému konfliktu bola tak či tak sebadeštruktívna a Maďari si následne vlastne nemali na čo sťažovať, zabúdajú na fakt, že aj na základe práva národov na sebaurčenie, ktoré uznalo štátne nároky Rumunom, Srbom či v istej miere aj Slovákom, nebolo toto právo vôbec priznané viac než 3 miliónom Maďarom, ktorí sa zo dňa na deň ocitli v novom štátnom celku, za novými hranicami, ktoré ich veľmi často umelo oddelili od súvislého, tradične Maďarmi obývaného teritória.
Trianon teda priniesol zánik jedného multietnického politického zriadenia a umožnil vzniknúť novým štátom. Nakoniec sa ukázalo, že nové štáty sa vo svojej národnostnej skladbe od starého Uhorska až tak neodlišujú. Prezentovali sa však ako nové a samostatné „národné štáty“. Pri väčšom odstupe je možné konštatovať dve veci. Áno, je možné, že si Trianonskú zmluvu spôsobili Maďari sami, že je to ich predvojnová maďarizačná politika, ktorá je hlavným pôvodcom napätých a nezdravých vzťahov medzi národmi v strednej Európe. K tomu však treba po druhé dodať, že povojnové usporiadanie spečatené Trianonom nepodniklo jediný racionálny krok k tomu, aby sa tieto vzťahy upravili. Naopak, Trianon k pôvodnému napätiu prispel, a to s tragickými následkami. Program nacionalistov z 19. storočia práve v dôsledku Trianonu zostáva s nami až do dnešných dní.
Nie a nie a nikdy
Nekonzistentne svojvoľné znenie Trianonskej zmluvy spôsobilo v samotnom Maďarsku spätnú reakciu, ktorej výsledkom bolo nastolenie Horthyho režimu. Ten zbavil maďarské politické elity akéhokoľvek vedomia zodpovednosti za výsledok prvej svetovej vojny a následne svojím revizionistickým politickým programom získal podporu širokých vrstiev obyvateľstva.
Revizionizmus sa stal základnou podmienkou, na ktorú musel pristúpiť každý, kto sa chcel presadiť v medzivojnovej maďarskej politike. Ďalším z neželaných, ale dobovo ľahko predvídateľných dôsledkov bolo pretrvanie a upevnenie spoločenských a politických štruktúr z predvojnových čias. Boli to tieto pôvodne aristokratické skupiny, ktoré prišli so sloganom „Nie a nie a nikdy“. Tento slogan viac než zreteľne prezrádza ich nekompromisné odmietnutie čo i len pomyslieť na pristúpenie k zneniu Trianonskej zmluvy ako k novému a trvalo platnému štátoprávnemu usporiadaniu stredoeurópskeho regiónu. Ich tvrdohlavosť sa stala príčinou nemožnosti čo i len vysloviť otázku, ako je vlastne možné, že sa Trianon vôbec udial, tieto štruktúry nepripúšťali vážnu reflexiu racionálneho programu koexistencie s daným stavom vecí. Po druhej svetovej vojne nastolená komunistická ideológia vôbec nepomohla k vyrovnaniu sa s bolestným dedičstvom Trianonu. Komunisti totižto zvolili opačný extrém a zvalili všetku vinu za znenie zmluvy na plecia tzv. triedy vykorisťovateľov v predvojnovom Uhorsku.
A do tretice k procesu maďarského “vyrovnaniu sa s Trianonom“ určite neprospel ani osud Maďarov, ktorí sa po roku 1920 ocitli v postavení národnostnej menšiny. Títo obyvatelia boli za posledných 90 rokov väčšinou len príležitostnou kartou, ktorou sa získavali body na domácej politickej scéne. To dnes platí tak o Slovensku, ako aj o Maďarsku, a vlastne o všetkých štátoch, ktorých sa Trianon týka.
Pomôže triezvy pohľad
Nie je preto prekvapujúce, že sa ich súčasný stav nedá hodnotiť ako plne uspokojivý a ani v časoch relatívneho napredovania vo vzájomných vzťahoch sa nikdy nedokázali ustáliť tak na dlhodobú, ako ani obojstrannú spokojnosť. Treba podniknúť mnoho konkrétnych krokov k tomu, aby sa v maďarskej historickej pamäti kultivoval triezvy vzťah k Trianonskej zmluve. Dva z nich však považujem za kľúčové a hodné zmienky. Je nevyhnutné starať sa o prehlbovanie vzdelania, ktoré by viedlo k porozumeniu komplikovanému procesu, ktorý predchádzal udalostiam v roku 1920. A okrem spoznávania mnohostranných príčin je tiež nutné neustále vysvetľovať aj následky Trianonu a neadekvátnosť vzťahu, ktorý bol voči nemu z maďarských pozícií udržiavaný.
To je v prítomnosti základná úloha pre historikov a učiteľov dejepisu. Po druhé, je potrebné upraviť postavenie Maďarov, ktorí sa po Trianone ocitli mimo hraníc maďarského štátu. A to tak, aby sa na jednej strane mohli cítiť vernými a hrdými občanmi štátu, v ktorom žijú dnes a zároveň, aby mali možnosť udržiavať plnohodnotné vzťahy s globálnou kultúrnou komunitou ostatných Maďarov. Tento ambiciózny cieľ stojí pred politikmi, ktorých si volíme na obidvoch stranách našich hraníc.
László Kontler, historik
Stredoeurópska univerzita, Budapešť
Preklad z angličtiny: Pavol Kutaj