O čom ste dnes na hodine debatovali so študentmi?
Dnes som učil druhákov a chceli sme sa zamerať na typológie osobností – sangvinik, melancholik..., ale aj k čomu rastú, ako sa vyvíjajú. Chceli by sme počas druhého ročníka vnímať, kto človek vlastne je.
Takže otázka identity?
Áno, kto som ja, ale aj v takom širšom kontexte, kde žijem, z čoho čerpám, čo počúvam, aké sú moje záujmy, čo hýbe mojím vnútrom. Keď človek rozpozná seba, bude sa môcť podľa toho správať – a bude mať aj čo zlepšovať. Moji študenti majú šestnásť rokov – to je taký zlatý vek. Ešte stále sa môžu vyvíjať.
Celý rozhovor si môžete prečítať v HNmagazíne, ktorý je vložený v piatkových Hospodárskych novinách.
Podľa neurobiológov sa človek môže vyvíjať stále.
Ja tomu úplne neverím, moja skúsenosť je, že neskôr sa už tak zásadne nemeníme. Oni ešte žijú naplno – ako keď na jar rastie kvet; ešte nemusia uvažovať, čo bude na jeseň. Mladosť v sebe nesie čosi živé až živelné, je o pochybeniach, ale aj opravách. O tom sa dá od študentov veľa poučiť.
Učí sa vám po tom prvom roku ľahšie?
Určite, rok je potrebný na zoznámenie sa. Samotné učenie však pre mňa nie je až také náročné, akurát, že do školy treba aj dochádzať a ja som už po hodinovom šoférovaní v rannej zápche občas unavený. No, samozrejme, pedagogické skúsenosti treba zbierať, aspoň tých päť-šesť rokov, aby tomu človek naozaj začal rozumieť. Ja by som po tom čase mal ísť akurát do dôchodku (úsmev). Učiteľsky som junior, hoci vekovo som už senior. Priemer učiteľov je tu okolo tridsať - tridsaťpäť rokov, no práve oni sú moji tútori, ich sa chodím pýtať na rady. Som však rád, že som sa dostal medzi mladých, vnímam to ako dar. A je pre mňa dobré vidieť, že svet ide ďalej a pôjde ďalej aj bez toho, aby sme sa my starší cítili povinní moralizovať – navyše so zdvihnutým prstom. Musím sa usmiať aj svojej prílišnej snahe pripomínať študentom na hodinách, že toto je dobré a toto je to zlé, a opakoval som im to aj viac ráz, aby si to vsugerovali, a potom som sa dozvedel, že ma zhodnotili...
...ako premotivovaného, nie? Už som to niekde čítala a pobavilo ma to.
Áno, tak už si odvtedy dávam na to pozor (úsmev).
Sú situácie, že dostáva v škole zabrať aj vaše ego?
Ani nie. Naozaj to nevnímam tak, že keď idem po chodbe, mali by všetci študenti stáť v pozore a zdraviť ma – dobrý deň, pán Bezák. Toto ja k životu nepotrebujem. Skôr na hodinách vnímam, ale to ani nie je voči mne, že pozerajú do mobilov, že ich majú až akoby prilepené v rukách. Uvedomujem si, že je to generácia, ktorá s tým vyrastá, ktorej je to vlastné. Čo im to z rúk budem brať, aj keď ma práve v tej chvíli nepočúvajú?
Reagujú študenti aj na to, čo sa deje okolo vás?
Ja som sem išiel aj preto, lebo ich to nezaujíma – nejaký bývalý trnavský arcibiskup. Dúfal som, že vstúpim do prostredia, kde budú mladí ľudia, ktorí nežijú mojou kauzou.
Myslím skôr tie aktuálne veci.
To áno, keď bola manifestácia po smrti Jána a Martiny, mnohí študenti sa jej zúčastnili, a potom sme o tom debatovali. Témy, čo sa dejú vo svete, sledujú aj oni. Samozrejme, už vedia, kto som. Ale majú svoj svet a ja do toho ich sveta až tak nepatrím, to musím otvorene povedať. Majú iné záujmy, ako si myslíme, keď dvíhame prst a upozorňujeme ich – všimni si toto! Všetci dospelí sme premotivovaní (úsmev).
Na konci leta ste verejne vyjadrili podporu kandidátke na prezidentku Zuzane Čaputovej. Krátko predtým ste spomenuli, že to bude tak trochu aj test zmýšľania Slovenska. Č...
Zostáva vám 85% na dočítanie.