Zabudnite teraz na všetky klišé typu "veľký a malý brat", "rozvinutý priemysel verzus spiatočnícka agrárna krajina". V HN magazíne sme si posvietili na situáciu u nás a v Česku (a aj na vzájomné vzťahy) cez (takmer) čisto ekonomické ukazovatele.
A nebojte sa, nebude to nudná reč čísel. Pretože keď sa na ne pozriete zblízka, zistíte, že sme ešte nikdy v histórii neboli "zbrataní" viac.
„Sme jeden štát, ale v ňom sme dva rôzne národy a najmä dve orientácie. Vy Česi ste slovanskí Nemci, pozeráte sa na západ. My Slováci hľadíme k východu.“ Túto vetu mal v čase, keď sa delilo Česko-Slovensko povedať Ján Čarnogurský, vtedajší predseda vlády Slovenskej republiky. Aspoň podľa posledného dielu filmovej série České století.
Tak sme sa rozdelili. A rozhodli, že to vyskúšame oba národy po svojom. Teraz, po dvadsiatich troch rokoch, nastala paradoxná situácia: sme si výrazne bližší, ako keď sme boli jeden štát. Minimálne ekonomicky.
Na úvod niekoľko faktov. Áno, Česi a Slováci tvorili desaťročia spoločný štát, ale išlo objektívne nielen o dva národy, ale aj o dve odlišné ekonomiky. Na jednej strane vždy slabšie Slovensko, dotované cez fiškálne transfery z Česka. A na druhej strane Česi, „väčší bratia“.
Toto bola východisková pozícia. Stačí jedno číslo: v roku 1992 bol HDP Slovenska na osobu 60 percent z českej úrovne. Rok 2014: prekračujeme viac ako 90 percent z českej úrovne HDP. Je to však naozaj úspech?
Biznis? Vyhrávame!
„Neviem povedať, kde sa podniká lepšie. Ako v ktorej oblasti. Na Slovensku máme ako skupina isté činnosti, v Čechách zas máme dobré podmienky na iné,“ takto odpovedal na otázku Česko verzus Slovensko, kde sa robí lepšie biznis, Pavol Krúpa, spolumajiteľ známej a v poslednom období expandujúcej skupiny Arca Capital.
V rámci rebríčka Doing Business, cez ktorý Svetové ekonomické fórum hodnotí podmienky na podnikanie v jednotlivých krajinách sveta, Slováci Čechov porážajú. Napríklad aj v tom, aké náročné je rozbehnúť biznis či platiť dane.
Práve na tento faktor upozorňuje aj známy český ekonóm Pavel Kohout. „Tempo, akým Slovensko najmä v posledných rokoch dobiehalo Českú republiku, vôbec nie je zanedbateľné.“ O akom tempe presne Kohout hovorí? V roku 2007 bol HDP Slovenska na osobu podľa dát európskeho štatistického úradu Eurostat 12 600 eur, teda približne 72 percent českej úrovne.
V roku 2014, teda v poslednom roku, z ktorého sú zverejnené dáta, to bolo vyše 21-tisíc eur, 92 percent z Česka. Plus-mínus o rýchlejšom tempe dobiehania, až na isté výkyvy, môžeme hovoriť od roku 2005. Teda po období Dzurindových reforiem, vstupe (spolu s Českom) do Európskej únie a po príchode automobiliek, pomerne slušnom impulze.
Nový HN magazín je každý piatok vložený v HN. Hľadajte Hospodárske noviny vo svojom stánku alebo nákupnom centre po celý víkend. Sledujte nás aj na Facebooku.
Precenený mečiarizmus
Zo Slovenska sa v tomto období pre investorov stala, povedzme, „cool“ krajina. Získali sme imidž, z ktorého istým spôsobom profitovali Česi v 90. rokoch. Áno, v tom období, keď sme síce rástli, ale fungovali v prinajmenšom zaujímavom politicko-ekonomickom období mečiarizmu.
Zatiaľ čo Česi veselo reformovali, deregulovali, privatizovali a tak ďalej. Prisudzovať tomuto obdobiu úplne zásadnú úlohu je však zrejme odvážne. Minimálne v ekonomickej rovine sa však tento sklz dá dorovnať, ak sa objaví niekto príčetný, pomerne rýchlo. To sa aj stalo.
Čo sú teda dôležitejšie faktory, prečo sme iba menší brat? História (vždy rozvinutejšie Česko verzus historicky agrárne Slovensko), tvrdší pád po transformácii (snaha uplatniť sa na nových trhoch a predtým, aj vďaka silnému zbrojárstvu, silná orientácia na krajiny RVHP) a akási malosť. Avšak v inom zmysle slova, ako by ste si mohli myslieť.
Pre Slovensko bolo v minulosti príznačné, že jedno väčšie mesto malo jednu väčšiu fabriku, kde pracovalo množstvo ľudí. Ak táto fabrika (ako sa veľakrát stalo) po páde socializmu padla tiež, zostalo po nej množstvo ľudí bez práce.
Ale aj faktor, s ktorým nič neurobíme: blízkosť veľkému Nemecku. Pavel Kohout to opisuje pomerne jednoznačne: „Keď chce prísť investor z Nemecka, Slovensko môže byť preňho tá druhá krajina za Českom.“
Euro verzus koruna
Faktorom, na ktorý panujú rozdielne názory a chýbajú naozaj relevantné štúdie, je euro verzus česká koruna. Faktom je, že veľké investície, s výnimkou Jaguara, na Slovensko prišli ešte pred rokom 2009. Tiež je pravdou, že v čase prijímania eura u nás sa do Európy dostala globálna recesia.
A je tiež faktom, že už po prijatí spoločnej meny sme o niektoré investície prišli, v prípade súboja s Českom napríklad o Amazon. Niektoré zaujímavé projekty nám však ukradli aj Maďari či Poliaci. Takže pre investorov rýchlejší rast a viac práce môže, ale aj nemusí byť, vždy až taký zásadný faktor.
Kde by sa euro mohlo teoreticky prejaviť negatívne, je nezamestnanosť, dlhé roky Achillova päta Slovenska. Poučky, ale aj prax ukazujú, že cez vlastnú menu si krajina dokáže zlacniť exporty, a teda má potenciál, aby bol po jej výrobkoch väčší dopyt.
Respektíve aj zdražiť importy. V preklade: výhodnejšie je nakupovať doma. Aj posledné dáta ukazujú, že kým česká nezamestnanosť sa dostala už pod predkrízovú úroveň, na Slovensku síce klesá, ale stále za najlepším obdobím zaostávame.
Nemáme prácu
Určite však netreba opomínať iné faktory: kvalita vzdelávania. V rebríčku Round University Ranking spoločnosti Thomson Reuters sa medzi top univerzitami sveta ocitli štyri české. A jedna slovenská. Nezamestnanosť mladých je u nás naďalej veľkým problémom.
Na ďalší faktor upozorňuje Marek Gábriš, analytik ČSOB. „Je istá skupina ľudí, ktorí sú nezamestnateľní. Časť ľudí však odišla po otvorení pracovných trhov na Západe práve tam. A o časť kvalifikovaných ľudí sme prišli. Preto je dôležité, ako ich získať späť.“
Čierny obraz však krotí českým pohľadom Kohout. Ten upozorňuje opäť na geografiu. Nezamestnanosť je totiž v Česku tiež regionálne diverzifikovaná, keď priemyselnou časťou je napríklad Západočeský kraj. Takže to, čo platí pri porovnaní Česko – Slovensko, teda blízkosť k Západu, platí podľa neho aj vnútri samotnej Českej republiky.
Dotknuteľní. Dobehnuteľní
„Česko je väčšia krajina, to má svoj vplyv. V čom sa však reálne v biznise odlišujete, je korupcia. Ak sa tu s niekým nestretnem, tak mám problém,“ tvrdí pomerne známy kritik našich pomerov Radim Jančura, pán žltých vlakov – šéf spoločnosti RegioJet.
A jeho slová čiastočne potvrdil aj posledný eurobarometer. Podľa našich podnikateľov je u nás miera korupcia šiesta najhoršia v únii. Konkrétne ju ako problém označilo 55 percent podnikateľov, v Česku 49 percent opýtaných.
Stále máme problémy, s ktorými sa nám nedarí bojovať. Stále existujú kategórie, v ktorých zaostávame. Sú aj také, v ktorých sa nám Čechov podarilo predbehnúť.
Ak sa vrátime na úvod, musíme však priznať jednu vec. Ešte stále sme ich nedobehli v životnej úrovni, ale to vôbec nie je neúspech. Dokázali sme to, čo sa mohlo zdať nemožné. Výrazne sme sa priblížili. Napriek mnohým prekážkam.
V spomínanej časti série České století vystupuje aj Václav Klaus, ktorý sa pýta Vladimíra Mečiara: Čo vy Slováci vlastne chcete? Dnes by sme mu mohli odpovedať: Dobehnúť vás. A máme celkom slušne našliapnuté k tomu, že sa nám to čoskoro možno aj podarí.