Poznáte knihu od Nicka Hornbyho Všetky moje lásky? Okrem toho, že je skvelá, ma na nej bavilo, ako autor, súčasne v pozícii rozprávača, celý svoj život "rozrebríčkoval". Všetko, čo pre neho niečo znamenalo, ohodnotil rebríčkom od jeden do päť. A tak sa čitateľ postupne dozvedel top five hlavného hrdinu v hudbe, v knihách, v trapasoch a, prirodzene (od toho sa napokon odvíjal dej celej knihy), vo svojich životných láskach. Po prečítaní budete minimálne týždeň trpieť podobnou deformáciou. Ani nebudete vedieť ako a prichytíte sa pri tom, ako si v hlave zostavujete top five najobľúbenejších predjedál alebo niečoho obdobne bizarného. Spomenula som si na to preto, lebo v poslednom období sa potýkam s podobne bizarnými rebríčkami a výzvami. "Napíšte nám svojich top ten emerging artists, slovenských. S krátkym odôvodnením." Okej, top ten by som ešte zvládla, veď obľúbených ich mám dosť. Ale emerging? Tých absolútne najsúčasnejších, čo sú na scéne päť -- šesť rokov? Tak tu ma už, priznám sa, zachvátila panika. Na prieskume VŠMU som nebola ani nepamätám (pokorne priznávam), a všetci môjmu srdcu blízki umelci majú pár rokov po tridsiatke a sú z veľkej časti šťastnými mladými rodičmi (okrem Blaža). A tak som sa chytila do pasce. Do redakcie magazínu, ktorý výzvu teoretikom adresoval, som napísala, že emerging nemám. Ako môžem mať top ten emerging, keď ešte nemám ani minimálny odstup od tvorby svojich rovesníkov? A aj keby som možno mala, tvorbu tých skutočných top ten, ktorí sa na scéne presadili okolo prvej polovice deväťdesiatych rokov, pre mňa dosiaľ žiaden z tzv. emerging neprekonal. Naveľa som sa dočkala odpovede, že teda nech napíšem svojich top ten akýchkoľvek a hotovo. Odľahlo mi. Niekedy je možno lepšie nebyť až taký radikálne vymedzený. A až natoľko striktne "nerebríčkovať". Aj keď -- v Hornbyho románe to vážne malo svoje čaro!