Viliam Klimáček síce vyštudoval medicínu, no dnes sa živí ako prozaik, dramatik aj básnik. Takisto je režisérom, scenáristom a hercom divadla GUnaGU. Knižne debutoval v roku 1988 zbierkou básní Až po uši. Zajtra vychádza jeho nový, v poradí už 4. román Námestie kozmonautov, s ktorým zvíťazil v súbehu Román 2006.
Román Námestie kozmonautov má podtitul - Generácia JU, ktorú neskôr v knihe definujete ako sociálne pestrú skupinu ľudí stredného veku, ktorí sa narodili okolo roku 1958, tak ako vy. Boli ste sám sebe predlohou?
- Ako kedysi hovorieval jeden slávny poľský režisér - kto už ma pozná lepšie, ako ja sám? Iste, bol som si v mnohom predlohou, ale ako každý spisovateľ sa od seba iba odrážam a do jednej postavy premietam ďalších konkrétnych ľudí, ktorých som poznal či poznám. Čiže - ja som len skokanský mostík a podstatná je tá voda - iní ľudia - podo mnou, resp. vo mne. Mám s hrdinami "generácie ju" mnoho spoločného - neberiem drogy, mám recesisticko-sentimentálny vzťah k seriálom typu Štyria v tanku a pes, každý problém vo Windowse rieši moja 18-ročná dcéra, neobliekam sa podľa trendov, ale podľa počasia - skrátka, samé nezaujímavé vlastnosti, vďaka ktorým našu generáciu nazývam Neviditeľná generácia.
V románe píšete, že "keď sa člen Generácie JU rozhodne napísať román zo súčasnosti, narazí na ozveny minulosti". Váš román je nimi naozaj presýtený. Čím je táto "éra povinnej ruštiny" pre spisovateľov taká zaujímavá?
- Táto éra je zaujímavá tým, že sme v nej museli prežiť mladosť. A nielen my spisovatelia, ale aj všetci ostaní. A keďže nás, chvalabohu, prežilo do dnešných dní dosť - rádovo státisíce - a keďže táto doba stále nie je uspokojivo románovo transformovaná, ako kvíli slovenská kritika - mám nádej, že si téma čitateľov nájde, lebo je o nich, o nás. A čo sa týka čitateľov z mladších generácií NEXT, X a iných, kniha vôbec nie je sentimentálnym bedekrom komunistických reálií, ale ukazuje, prečo je dosiaľ všeličo v strednej Európe pokrivené a prečo možno dodnes mnohí mladí odtiaľto odchádzajú do sveta, čo je možnosť, ktorú im veľmi želám. Je iba logické, že sa im to zdá samozrejmé, že cestujú, kam chcú a aj o tom je môj román, ako sa z nesamozrejmých vecí, ktoré by som zjednodušene nazval "slobodou", stali dnes veci samozrejmé. A ako ich stále nevieme naplno použiť a sme zatvorení vo svojich vnútorných hraniciach, svojej malej osobnej slobode, z ktorej nevieme vycestovať.
Súčasnosť však v konečnom dôsledku vyznieva vo vašej knihe absurdnejšie ako minulosť...
- Absurdný humor je skvelý spôsob, ako písať o tragických veciach zábavne, je to šanca preniesť nenápadne trocha poézie do prózy tým, že sa problémy hyperbolizujú - jeden príklad: Pokiaľ viem, nikde na Slovensku neprerobili kostolnú vežu na maketu sovietskej rakety a v chráme neurobili planetárium a výstavku vesmírnych úspechov, ako fabulujem v románe - ale ako metafora to funguje skvelo. A keď dnešní obyvatelia môjho románového mesta pochopia, že sa dá "raketový" kostol speňažiť ako atrakcia, speňažia ho. A toto už metafora nie je. Máte pocit, že si tu niekto vôbec ešte spomína na zločiny komunizmu? Dnes to už pripadá ako folklór, že mladí chlapci utekali cez hranice na Západ a pritom ich na drôtoch strieľali ďalší mladí chlapci v pohraničiarskych uniformách socialistického Československa.
Bolo vyhlásenie súbehu Román 2006 impulzom na napísanie Námestia kozmonautov?
- Áno, aj. Román som mal vymyslený a keď som ho začal písať, vyhlásili súbeh. Keďže som ho stihol dokončiť do uzávierky, poslal som ho. A ešte mám jeden dôvod - vyhlasovateľ Kali Bagala je človek, ktorého si vážim a aspoň takto som ho chcel podporiť, mysliac si, že ak sa dostanem medzi prvých desať najlepších románov, budem spokojný.
Poznáte pri písaní dopredu osudy svojich postáv?
- Všeličo o nich viem, ale stále ma dokážu prekvapiť. Postava so mnou hovorí cez prsty, ktoré mlátia do klávesnice laptopu. Keď dokáže takto ožiť a hovoriť veci, ktoré som si nepripravil, strašne sa poteším. Vtedy má zmysel písať. Keď autora prestanú postavy prekvapovať, treba sa rekvalifikovať na záhradníka alebo iné užitočné povolanie.