Pred rokmi sme v Labyrint revue viedli rozhovor s dnes už osemdesiatročným básnikom, prozaikom a surrealistom Reném Depestrom. Rodák z čierneho ostrova Haiti nám vtedy rozprával o svojom farebnom živote (jeden rok žil aj v Československu). Po rôznych peripetiách sa v roku 1959 dostal na Kubu, len tri mesiace po tom, ako do Havany vstúpila revolúcia. Prvé roky prebiehalo všetko bez výraznejších problémov. "Zvláštna veselosť, ktorou sa Kuba ako krajina vyznačuje, hudobná sila jej kultúry, nákazlivá zmyselnosť mravov, originalita a rozmach jej snov, neopakovateľná politická svojráznosť Castra a Guevaru, jednoducho celý ten existenčný ekosystém, tak veľmi odlišný od všetkého, čo som poznal v strednej Európe, to všetko ma prinútilo, aby som istý čas zatváral oči pred nevyhnutnou sovietizáciou Castrovho režimu. Miestne protiklady sa zdali na Kube normálne a ja som ich nejaký čas ako básnik dokázal znášať." Nemalo to však trvať dlho. Po uväznení básnika Heriberta Padillu v roku 1971 v ňom Havana zrazu vzkriesila spomienky na Prahu roku 1951. Aj napriek dvadsaťročnému odstupu sa mu obrazy dejín zrkadlili v hlave, k československej represii sa priradilo jej kubánske dvojča. A aj masky boli rovnaké, aké poznal zo stalinského karnevalu v Moskve, Pekingu, Prahe, vo Varšave a v Berlíne. Od reálneho socializmu sa jednoducho nedalo čakať nič dobré, či už mal boľševickú alebo castrovskú masku. V ľubovoľnej kultúre sveta jeho zvrátené, pokrivené ambície menili každodenný život na zlý sen. Bolo treba opustiť Kubu a rozlúčiť sa s revolúciou. Premýšľajme chvíľu o tom.
Autor je šéfredaktor kultúrnej revue Labyrint.
StoryEditor