Snímka Pád tretej ríše (Der Untergang) sa venuje najtemnejšej kapitole nemeckých dejín a získala si enormný záujem všetkých generácií Nemcov. Režisér Oliver Hirschbiegel a producent Bernd Eichinger vytvorili nemecký film roku 2004. Najmä v zahraničí vyvoláva množstvo otázok. Majú vôbec Nemci "právo" vyjadrovať sa k tejto téme a ak áno, tak akým spôsobom? Záplava literatúry a filmov o nacizme, druhej svetovej vojne, holokauste a jednotlivých historických postavách, sú stále tým najatraktívnejším sortimentom na pultoch kníhkupectiev a v prítmí kinosál. Po dlhých desaťročiach jednostranného a vlastnú, spolupáchateľskú vinu popierajúceho boľševického obrazu obdobia rokov 1933 -- 1945, je záujem o nemecký pohľad na tieto udalosti pochopiteľný.
Hitlerovské selanky
Kniha Traudl Jüngeovej Do posledního okamžiku, s podtitulom Vzpomínky Hitlerovy sekretářky (Ikar, Praha 2003), ktorú autorka napísala s nemeckou novinárkou Melissou Müllerovou, je na prvý pohľad zanedbateľným, skoro až kuchynským spomínaním mladej administratívnej sily. Svoje spomienky dopísala už v roku 1948, váhala však s ich zverejnením. Nielenže ju po čase, uprostred skladania mozaiky o realite nacistického režimu, vyľakala vlastná naivita a nedostatok kritickosti, ale v záplave podobnej literatúry sa začala báť potlesku z nesprávnej strany. Traudl Jüngeová mala iba dva roky po dvadsiatke, keď sa náhodou, vďaka Albertovi Bormannovi, ocitla v Hitlerovom osobnom kruhu. Jej vnímanie bolo veľmi obmedzené, čo je z dnešného hľadiska len ťažko pochopiteľné. Dokonca aj pre ňu. Dostala sa pod Hitlerov vplyv, cítila sa tým veľmi polichotená, a to, čo sa jej osobne netýkalo, si nevšímala. Selankovité až nostalgické spomienky na spoločné sedenia striedajú opisy stretnutí pri filmoch, čaji a opisy Hitlerových nálad, otcovskej starostlivosti, pracovitosti a prechádzok s verným vlčiakom Blondim. Detsky infantilné spomienky dokázala na sklonku života spojiť s poznaním o vlastnom zlyhaní. Nikdy nekončiaca trauma a snaha vyrovnať sa s minulosťou je síce malou, ale neobyčajne silnou a inšpiratívnou ukážkou poctivej sebareflexie.
Konečne dráma
Pamäti Traudl Jüngeovej by možno zapadli medzi množstvom "oveľa" atraktívnejšej literatúry nebyť filmárov. Film sa stáva silnejším médiom ako potlačené a zviazané stránky papiera a aj šesťdesiat rokov po dobytí Berlína je pohľad na ikonu zla, na vodcu tretej ríše Adolfa Hitlera, bolestnou a zároveň neprehliadnuteľnou udalosťou. Najmä ak vznikol v Nemecku.
Je zrejmé, že Pád tretej ríše je jedným z najdôležitejších filmov, aký bol vôbec natočený o druhej svetovej vojne. A podľa amerického odborného časopisu Hollywood Reporter je isté, že Bruno Ganz v úlohe Adolfa Hitlera je proste senzáciou. "Konečne nie je nemecký diktátor zobrazený v bezvýznamnom dokumente alebo inej satire, ale v skutočne konvenčnej dráme," pochvaľujú New York Times po premiére na Torontskom filmovom festivale. Nemecká kritika si stále znova kladie otázku: je vôbec možné zobrazovať Hitlera ako človeka? Je to únosné?
Ľudsky o netvorovi
Takmer žiadna iná nemecká produkcia v minulosti nedosiahla pri akejkoľvek premiére takýto ohlas, ako sa podarilo filmu Olivera Hischbiegela Pád tretej ríše. Medzi prestížnymi hercami ako sú Corina Harfouch a Heino Ferch, do popredia vystupuje hlavne švajčiarsky mím Bruno Ganz. Šesťdesiatštyriročný herec totiž v nemecky hovoriacich krajinách patrí k tým najlepším. Spočiatku si nebol istý, či má úlohu Adolfa Hitlera prijať, ale nakoniec si našiel k tejto veľmi ťažkej postave cestu: "Jeho úplne nevýslovný ideologický bluf o sprisahaní svetového židovstva, antisemitské výpady, ale aj zachádzanie s vlastným ľudom, snaha všetko zničiť, to všetko musí človek predviesť so všetkou tvrdosťou a vierohodnosťou. Neverím, že tu existuje akékoľvek nebezpečenstvo z preháňania alebo omylu." Pád tretej ríše možno nie je tým najatraktívnejším portrétom zla. Je to však poctivý pokus oddémonizovať muža, ktorý pochádzal z ľudského pokolenia a nebol "démonom z iného sveta". Dlhé roky sme sa dozvedali o nedoučenom maliarovi izieb, mužovi, ktorý v chvíľach nervozity jedol koberce, zbabelom kaprálovi... Každý pohľad, ktorý sa snaží civilnou formou zobraziť tohto muža a poctivo rozprávať jeho príbeh, je a musí byť prínosom. Pretože je zároveň naším pohľadom do zrkadla. Boli sme to my, kto mu podľahol alebo sme to aspoň mohli byť my. Nemecká snaha vyrovnať sa s vlastným ťaživým dedičstvom je obdivuhodná a ostáva nám dúfať, že sa niečoho podobného dočkáme aj v pohľade na našu nedávnu minulosť. Zabúdanie je sebaobranou páchateľov, ich prisluhovačov, ale aj obetí.