Náboženské púte do Čenstochovej v osemdesiatych rokoch, ako prejav odporu proti totalite, vraj značne pomohli pádu komunizmu v Poľsku. Od pádu železnej opony popularita pútí ešte rastie, aj u nás, hoci viac ako túžbu po slobode je na nich vidieť stále pribúdajúcich obchodníkov, vreckárov či politických agitátorov. No v každom prípade existencia pútnického miesta výrazne pomáha rozvoju hospodárstva a kultúry v regióne. V rámci turistického priemyslu je možno dnes cestovanie za posvätnosťou považovať za jednu z najperspektívnejších oblastí. Aký je vlastne vzťah medzi náboženským pútnictvom a cestovaním na dovolenku do cudziny? Korene turistiky a masového cestovania možno hľadať práve vo fenoméne pútnictva, ktoré existuje vo všetkých veľkých svetových náboženstvách. Konkrétne pútnictvom západného kresťanstva, od skorého stredoveku až takmer po súčasnosť, sa venuje nemecký historik Norbert Ohler v knihe Náboženské poutě ve středověku a novověku, ktorá vyšla v pražskom vydavateľstve Vyšehrad.
Čo vlastne možno považovať za pútnictvo? So súčasným cestovateľstvom má spoločné to, že ide o cestovanie mimo domácej a známej oblasti, v ktorej boli človeku zaručené všetky základné práva občana. Takýto je približne aj význam latinského slova peregrinus, z ktorého vychádza slovo pútnik. Náboženský pútnik je okrem toho človek hľadajúci spásu, ktorý sa pre ňu nebojí vydať sa do neznámych a nebezpečných oblastí, odhodlaný prekonávať všetky nástrahy cudzieho prostredia. V kontexte latinského kresťanstva išlo, a doteraz ide, predovšetkým o putovanie ľudí za relikviami či na hroby svätých alebo na miesta zjavení sa Panny Márie. V západoeurópskom kresťanstve však neexistuje iba jedno sväté miesto, ale k pôvodným dvom, k Jeruzalemu a Rímu, postupne začali pribúdať nové, najmä v období vynárania hraníc v Európe. Sieť stredovekých pútnických ciest a miest v Európe sa kryje s mapou najvýznamnejších architektonických a umeleckých skvostov (kláštorov, katedrál, modlitební, ale ja celých miest), ktoré sú dodnes objektom záujmu turistov.
No ani v stredoveku všetci nevyhľadávali tieto miesta len pre spásu svojej duše. Norbert Ohler podrobne opisuje rôzne typy nástrah, ktoré na pútnikov čakali na ceste k ich cieľu. Od falošných kňazov, cez ľahké dievčatá pri cestách a v hostincoch, lakomých prievozníkov a dopravcov, svojvoľných colníkov, až po okrádajúcich zmenárnikov, to sú všetko riziká, aké čakajú v cudzom prostredí turistu aj dnes. Na ochranu pútnikov bolo preto postupne vytvorené množstvo pravidiel, ktoré mali zabrániť zneužívaniu a podvádzaniu bezbranných a po spáse túžiacich veriacich. Cirkev spolu s predstaviteľmi svetskej moci presadila inštitút zvláštneho mieru, ktorý vymedzoval okruh chránených osôb a obdobia v roku, keď v celej Európe platili rovnaké trestné sankcie chrániace cudzincov na cestách. Toto právne opatrenie sa dnes považuje aj za základ neskoršieho medzinárodného práva.
Stredoveké púte boli taktiež impulzom na vznik množstva bratstiev a spoločenstiev, ktoré presahovali národnostné a jazykové hranice a spájali šľachtu, cirkev ako takú, mníšske rády, obchodníkov, vzdelancov, remeselníkov či potulných hudobníkov. Púte na posvätné miesta na okraji latinského kresťanstva -- v talianskom Bari, v španielskom Santiagu, v poľskej Čenstochovej, prispievali k posilneniu väzieb medzi nimi a zvyškom Európy. Toto viedlo nakoniec aj k tomu, že sa pútnik mohol na konci stredoveku takmer hocikde cítiť tak trocha ako doma. Aj takto môže čitateľ spolu s Ohlerom začať premýšľať nie iba nad históriou, ale aj o zmysle zjednoteného európskeho priestoru a o podmienkach, bez ktorých sa nedá vybudovať.
StoryEditor