Strelené Benátky

Dočítal som sa, že talianska vláda, zvrchovaná majiteľka benátskeho filmového festivalu, sa chystá do svojho rodinného striebra investovať. Festivalovú budovu čaká prístavba, vzniknú v nej nové kiná a iné priestory... Viem si tú budovu predstaviť. Sedel som totiž v jej hale krátko predtým, ako sa mala na benátskom festivale premietať Perinbaba, s ktorou som sa tam ocitol ako Jakubiskov scenárista. Hala bola plná reportérov striehnucich na hviezdy. A vtom sa už aj jedna zjavila -- nebol to nik iný ako macocha z našej Perinbaby, Sonička Valentová.
Graciózne, v dlhých šatách a elegantnom klobúku, zostupovala do haly, nuž nikto z reportérov ani na okamih nezapochyboval, že má skvelý úlovok -- všetci sa k nej vrhli, kamery vrčali, spúšte cvakali a Sonička zasnene kráčala tým smerom, kde sa hala otvárala k moru. Pár krokov po piesku -- a už jej more špliechalo pri nohách. Sklonila sa, nabrala vody do dlane, a zas ju nechala vytiecť pomedzi prsty. Párkrát to zopakovala, obrátila sa a rovnako zasnene sa vracala do haly. Bol som jej v pätách spolu s desiatkami kameramanov a fotografov, ktorým neunikol jediný jej krok, jediný pohyb, jediný záchvev tváre.
Vždy, keď sa stretneme, na to spomíname. "Ach," smeje sa Sonička, "len čo sa ku mne vrhli, vedela som, čo mám robiť. Vychutnala som si tých päť minút slávy..."
Tak tento areál sa teraz radikálne zmení! Ktovie, či cestička, ktorú k moru a späť vyšliapala v piesku Sonička, nebude teraz prikrytá dlažbou, či sa z nej nestane už len ulička v kine či nebodaj chodbička k novým toaletám.
Až mi z tej predstavy prišlo clivo. Ale nie, veď ešte nemusí byť všetko stratené. Ešte je čas tomu zabrániť. Stačí poradiť premiérovi Berlusconimu, aby strelil celý areál nejakej svojej sesternici -- s podobným šarmom sa onehdy naša vláda zbavila filmových ateliérov Koliba. Aj Taliani by sa mohli vyhnúť zbytočným starostiam a zároveň urobiť čosi pre taliansku kultúru, keby to neboli takí Taliani a učili sa od Slovákov.