"Žila som strašne a zároveň úžasne... Pretože som milovala. Predovšetkým život, mužov, milencov, priateľov i svojich poslucháčov..." Bola kráľovnou parížskej Olympie i ženou z ulice. Jej hlas ju vyniesol k nebesiam, no povláčil ju aj po blate -- francúzska šansonierka Edith Piaf.
Na svet prišla pred 90 rokmi (19. decembra 1915) v Paríži, pod pouličnou lampou, na policajnej peleríne. Vychovávala ju stará mama, ktorá v presvedčení, že alkohol zabíja bacily a posilňuje zdravie, pravidelne dopĺňala Editinu fľašu s mliekom dávkami červeného vína. Žila v špine, bola rachitická, mala veľkú hlavu a dengľavé nožičky. Od siedmich rokov sa s otcovou spoločnosťou vláčila po uliciach, lokáloch a krčmách. Svojím hláskom vedela prilákať toľko poslucháčov, že uživila seba aj otcových spoločníkov. V osemnástich sa osamostatnila. Večerné Pigalle, opilci, prostitútky, pasáci a mravnostná polícia patrili k jej svetu. Uzimené, bosé a neduživé dievčatko, ktoré sa triaslo od zimy, objavil na Elyzejských poliach majiteľ kabaretu Louis Leplée. Pripomínala mu uzimeného vrabčiaka, preto ju pomenoval Piaf -- vrabec. Znelo to lepšie ako Edith Giovanna Gassionová. A tak, ako ju objavil na ulici -- bosú v lacných čiernych šatách, predstavil ju aj prominentným hosťom kabaretu. Mala úspech a odvtedy, keďže bola poverčivá, spievala iba v čiernom. Sľubne sa rozvíjajúcu kariéru (prvé platne, nahrávky v rozhlase) prerušila náhla smrť L. Lepléa. Edith dokonca obvinili z vraždy, ale pre nedostatok dôkazov ju z väzenia prepustili. Publikum však nepresvedčila o svojej nevine. Vypískali ju. Bola na konci síl, napokon z Paríža utiekla.
"Svojich milencov by som neporátala na desiatich prstoch. Cítila som chorobnú túžbu byť milovaná," napísala Edith. Jej náručím prešlo mnoho slávnych mužov, ale aj bezmenných vojakov, legionárov, kamarátov. Od prvých milencov sa učila, z ďalších už sama vytvárala hviezdy (Yves Montand, Charles Aznavour). No keby nestretla Raymonda Assu (bol jej impresáriom i milencom), do Paríža by sa asi nevrátila. Raymond ju zmenil, naučil jesť príborom, obliekať sa, vystupovať v spoločnosti. Presadil ju do najmódnejšieho varieté A.B.C., kde mala roku 1936 prvý galakoncert. Prišli úspechy, milióny, cestovanie. "Raymond ma presvedčil, že prísť z ulice nie je hanba, ale hanbou je zostať v špine a nevedomosti." Assa písal pre ňu texty, oslovil rozhlas, gramofónové spoločnosti i musichally, vybavoval angažmány. V piesni Môj legionár zachytil jeden z jej príbehov .
Veľkú a vášnivú lásku prežila aj s boxerom Marcelom Cerdanom. Keďže ju nikdy nezbil, nikdy ho nedokázala podviesť. Keď zahynul v troskách lietadla, Edith podľahla alkoholu a drogám. Stala sa z nej ľudská troska. Trápili ju depresie, na vystúpeniach si nevedela spomenúť na texty piesní. Znovu ju vypískali. Opäť klinika, útek, turné, tri vážne autohavárie a znova klinika. Napokon sa vrátila na scénu. V roku 1952 sa vydala za skladateľa a speváka J. Pillsa. Štvorročné manželstvo prežili tak, že sa míňali v lietadlách nad Atlantikom. Po rozchode a ďalšej havárii Edith vážne ochorela. Bolesti chrbtice riešila morfiom. Drogy, alkohol, cigarety boli jej jedinou zbraňou proti bolesti a úzkosti. Podstúpila niekoľko protialkoholických kúr, operácií, až jej napokon objavili rakovinu. Napriek tomu žila ďalej tak, ako bola zvyknutá -- naplno. Spievala aj v zajateckých táboroch pre francúzskych vojakov. Bol to jej súkromný protifašistický odboj.
Posledného manžela, o dvadsať rokov mladšieho gréckeho speváka Thea Sapara, si vzala len rok pred smrťou. Verejnosť ho považovala za podvodníka, ktorý sa chcel priživiť na jej sláve a peniazoch. V skutočnosti dlhy boli jediné, čo po nej zdedil. Navštevoval ju v nemocnici, obliekal ju, umýval, česal. Posledný koncert v Olympii spievala už z posledných síl. Keď sa potácala a nevládala stáť, publikum ju povzbudzovalo: "Vydrž, Edith, vydrž!" Bolo presvedčené, že Edith chce zomrieť na mieste, ktoré mala najradšej. Zomrela v nemocnici v náručí milujúceho Thea.
StoryEditor