Mŕtve telo Curta Cobaina už dávno vychladlo, kolesá hudobného biznisu sa krútia ďalej, uliciam panuje iná móda a sotva odrastení junáci dnešných dní sa klaňajú iným vzorom, ale niektoré veci sa nemenia. Stále platí, že každá generácia potrebuje svojich rebelov, ľudí, ktorí dokázali položiť onen povestný prst na tep svojej doby a nenechali si tú skúsenosť pre seba, ale pretavili ju do čohosi trvácnejšieho, najlepšie do umeleckého diela, ktoré nemá šancu zostarnúť lebo svojím významom presahuje obyčajnú knihu, obyčajný film či obyčajný hudobný album.
Vlak k úspechu aj samovražde
Pred pätnástimi rokmi sa Nirvánovské Nevermind ocitlo na prvom mieste amerického rebríčka najpredávanejších hudobných albumov. Medzník? Nie, ak si uvedomíme, aké ďalšie albumy sa tam ocitli, áno, ak vezmeme do úvahy fakt, že Nirvane sa to prihodilo akosi náhodou. Kapela, ktorú hudobná žurnalistika pasovala za hlásnu trúbu lifestylového hnutia a hudobného štýlu menom Grunge a symbol Generácie X sa vlastne stala obeťou marketingových stratégií hudobných vydavateľstiev. Ten model spoľahlivo funguje od päťdesiatych rokov. Chlapci odnikiaľ, fidlikajúci si tie svoje pesničky, padnú do oka zručnému talentscoutovi, chlapíkovi, schopnému rozoznať zlaté zrno od komerčných pliev. O hudbu ide, samozrejme, najprv, o umelecké vyjadrenie, o generačný hlas, ktorý by nemal svoje "múdra" vykrikovať kdesi v zafajčených kluboch pre hŕstku jemu podobných. Lapanému vtáčkovi sa naozaj musí pekne spievať, inak by ho nezlapali. Kurt Cobain si hádam, podpisujúc zmluvu s hudobným komerčným mágom Davidom Geffenom myslel, že robí dobrú vec, ak bol, samozrejme, pri vedomí a sladkým rečiam o úspechu naozaj uveril. Každopádne však v tom momente nastúpil do vlaku, ktorý ho spoľahlivo doviezol nielen k úspechu, ale aj k samovražde.
Zrodenie legendy
Nirvana vydala v rozmedzí rokov 1989 - 1994 šesť veľkých platní, niekoľko EP a singlov, nakrúcala videoklipy, v podstate neustále koncertovala, poskytovala interwiev a venovala sa promo aktivitám. Kapela a jej firma jednoducho ryžovali, koľko to išlo. Pri životnom štýle a osobnostnej konfigurácii Kurta Cobaina bolo len otázkou času, kedy sa to všetko zrúti ako domček z kariet. Zrútilo sa, Cobain sa zabil 5. 4. 1994 a ryžovanie nabralo celkom nový smer. Pokračuje dodnes. Cobain je jedným z najlepšie zarábajúcich mŕtvych hudobníkov. Čo je však dôležitejšie, zrodila sa legenda, moderný mýtus o hudobníkovi s utrápenou dušou, so smutnými očami a s melancholickým srdcom, o introvertovi, ktorý sa nedokázal brániť, a tak zvolil dobrovoľný odchod. A zrodil sa aj mýtus o najdôležitejšom hudobnom albume deväťdesiatych rokov minulého storočia, o albume, ktorý tesá do kameňa a náleží mu miesto medzi tou najväčšou rockovou klasikou.
Žiadna nafúknutá bublina
Bez ohľadu na to, aký je naozaj Nevermind album, a odborníci sa zhodujú, že vynikajúci, jeho vplyv na hudobný vývoj je nezmazateľný. Nevermind sa od Cobainovej smrti objavuje vo všetkých relevantných rebríčkoch "naj" albumov, s "naj" obalom, "naj" piesňami a tak ďalej a, samozrejme, figuruje aj medzi najpreceňovanejšími albumami všetkých čias. Ale to je jedno, lebo od okamihu, keď zaznejú prvé tóny Smells Like Teen Spirit, titulnej piesne na Nevermind, každý čo len troška vnímavejší poslucháč počuje, ba čo viac, cíti, že toto je naozaj, žiadny kalkul, žiadna nafúknutá bublina, ale album, o ktorom nemá zmysel písať, treba mu načúvať. Tých pätnásť rokov na tom nič nezmenilo.