Umelecká značka L. A. Raeven patrí sestrám Angelique a Lisbeth Raevenovým (1971). Holanďanky pracujú spoločne a programovo rozvíjajú koncept "monoidentity" a izolácie v nej. Vizuálne identické umelkyne sa prezentujú konceptom, ktorý nazývajú Aestetický terorizmus. Ako dielo prezentujú samy seba. Ich vzhľad najvýstižnejšie definuje extrémne štádium ochorenia anorexia mentalis. Spoločne vypracované pravidlá, ktorými sa riadia v rámci (ne)stravovania, majú za následok ich odstrašujúcu vyziabnutosť a s tým súvisiace závažné zdravotné ťažkosti. Týmto "postojom" chcú sestry reflektovať zvrátenosť súčasného sveta konzumu a celebrít, ako aj spochybňovať všeobecne vžité stereotypy s ohľadom na to, čo je ´normálne´ a čo už nie. Súčasné umenie sa už niekoľko rokov v niektorých prípadoch orientuje na (nezriedka prvoplánové) šokovanie diváka a búranie všetkých konvencií (spomeňme iba najznámejšie počiny v tomto duchu, prevažne z obdobia 90. rokov -- plastiky dievčat s penismi od bratov Chapmanovcov, rozpolené zvieratá vo formaldehyde Damiena Hirsta, autenticky rozostlaná posteľ Tracy Emin atď.). Koncept sestier Raeven je však podľa mňa -- pri všetkej liberálnosti umeleckého sveta -- záležitosťou prekračujúcou akékoľvek hranice etiky a morálky. Vzájomné vyhladovávanie sa -- hoci aj v mene umenia -- nie je ničím iným, než pomalou sebevraždou. Ak by sestrám skutočne šlo len o poukázanie na niekoľko spoločenských "nespravodlivostí", bola by to príliš neúmerná obeta, nemyslíte? Osobne si myslím, že tu umenie (v akomkoľvek ponímaní tohto termínu) končí a ide čisto o psychickú poruchu oboch mladých žien. Čudujem sa len galeristom, ktorí ich propagujú a prezentujú (napr. Ellen de Brujine v Amsterdame).
L. A. Raeven som videla naživo na berlínskom Artfore v roku 2002 (kde sa prezentovali videoprojekciou, zachytávajúcou ich vzájomné kŕmenie sa v drasticky malých dávkach v objeme kávovej lyžičky pravidelne raz počas niekoľkých hodín). Verte mi, nebolo to nič príjemné.
StoryEditor