Napíš o mne poviedku, povedal. Napíš o mne.
Dobre, súhlasila som. V ruke pohár absintu, už tretí, usmievala som sa a počúvala, čo rozpráva. Rozprával veľa, hlavne o novinách a o svojej práci, o dcére, manželke a milenkách, o tom, čo je a nie je v jeho živote pravda.
Zvláštne, napadlo mi, kedysi to bolo tak, že aj medzi novinármi boli múdri ľudia, ktorí priľnuli k nejakej osobnosti, ale dnes chcú samotní novinári byť osobnosťami, a preto iní akoby neboli. Každý chce objaviť len sám seba.
Presne na to som myslela, keď začali zrazu hrať pesničku I'm leavin on a jet plane a on vraví, že ju má veľmi rád a že ju bude spievať, keď poletí na Mars a potom začal rozpitvávať, ako na tom Marse zomrie a nejako to nevykryl a rozplakal sa. A potom chcel trávu a bol ochotný zaplatiť čokoľvek, aby ju dostal, ale nikto v klube nemal, a tak plápolavo chodil od jedného k druhému a pýtal si trávu a potom odišiel, pretože ráno mala prísť do mesta jeho milenka a na milenky treba veľa síl. Bol to milý človek, ale napriek všetkej rozšafnosti smutný a cez oči mal spustené sklo, za ktoré sa sám nevedel dostať, a už vôbec tam nepúšťal ostatných, ale nebol zlý. Pôsobil stratene. Sám na Marse.
Na druhý deň sme mali koncert s revolverom, tešili sme sa, že si zahráme a bolo nám všetko jedno, nejaké dve newyorské kapely a my, a ja som si spomenula na New York, keď som sa dívala, ako hrajú.
Kedysi, pred tromi rokmi, keď som kráčala po ulici v New Yorku a rozmýšľala, či mám odísť do Londýna, z ničoho nič ma chytila za rukáv jedna žena.
"Nechoďte do Londýna, tam lásku nenájdete," povedala.
Zostala som v šoku. Ako, preboha, vedela, na čo myslím?
"Poďte so mnou a poviem vám viac. Viem to."
Išla som s ňou, hneď na rohu Piatej avenue mala veštiareň a chcela sedemsto dolárov za desaťminútové veštenie, ale mala som len tristo, a tak mi povedala, nech na papierik napíšem tri želania a ja som ich napísala a jedno z nich bolo, aby moji priatelia, a hlavne José v Guatemale, boli šťastní a druhé bolo, aby som sa živila písaním a tretie si nepamätám. Aké bolo to tretie? Preboha.
Dala mi akési dva kamene, ktoré som mala nosiť vo vrecku a papierik s jej číslom a povedala, aby som jej o týždeň zavolala, že mi niečo povie. Nikdy som jej nezavolala, kamene sa stratili, papierik mám v kuchyni, hneď vedľa rádia.
Nikdy neviem, či sú šťastní tí ľudia okolo mňa, a či sa už teraz živím písaním. Je to ono? To konečné splnenie želaní? Jediné čo viem, je, že do Londýna môžem pokojne ísť, lásku som našla v Prahe.
Newyorské kapely boli arogantné, Lord Bishop stále vykrikoval: "Hej hej, poďte mi oblízať moje čierne gule! Ty to určite chceš, vidím to na tebe!" a spevák z kapely Adam West mal zase v každom druhom texte slovo penis, až sa vo mne znova začala dvíhať teória, že mnohí hudobníci majú takých malých vtákov, že si to riešia hudbou, ale v podstate sú zakomplexovaní až strach. Všetko umenie je vlastne len transformovaný sex, je to naša sexuálna túžba, píše Ogai Mori, ale neverte mu, sú to len hlúposti, ďalšie hlúposti navŕšené na hlúposti.
Lepšie je len tak si vypiť čierne pivo pred koncertom a rozprávať sa s ľuďmi a potom, keď vylezie človek na pódium, pozrieť sa na chalanov z kapely a vidieť, ako sa Punk Tau usmieva za bicími a ako Uko priviera oči, keď dáva svoje neuveriteľné basové rify, z ktorých ide každý do kolien. Počúvajte basu v hudbe, väčšinou sú to tie isté akordy, ale Uko si hrá v každej pesničke vlastnú skladbu, hodí pokojne iný rytmus a harmóniu a niektorým sa zdá, že je to falošné, ale je to makačina najväčšieho zrna. Počúvajte basu v pesničkách a uvidíte, kto je makač a kto nie. Fakt. Eh, keby som len vedela, aké bolo to moje tretie želanie v New Yorku.
StoryEditor