Záver dekády osemdesiatych rokov sa historicky spája s koncom formálneho rozdelenia sveta na socialistický východ a kapitalistický západ. Faktom ostáva, že od roku 1945 až po pád "železnej opony" platili odlišné podmienky nielen v rámci politického vývoja, ale aj v rámci umeleckej produkcie tak v západnej, ako aj vo východnej časti Európy. Umenie u nás bolo silne poznačené ideologickým kontextom. Duchom slobodné formy umeleckých vyjadrení mali priestor na svoj rozvoj iba v prostredí undergroundu a zo zásady neboli formálne akceptované. Umelci, tvoriaci v takýchto podmienkach, logicky neboli verejnosti známi a v oficiálnych dejinách umenia absentovali. Západná povojnová kultúra, naopak, od počiatku operovala s ideálnymi hodnotami slobody a materiálneho kapitálu, v rámci ktorých mala priestor na budovanie stabilného umeleckého trhu. Tak začal západ písať vlastné dejiny umenia, nezávislé od zvyšku Európy. A hoci by sa predpokladalo, že po revolučných udalostiach bude staré geopolitické rozdelenie prekonané a Európa sa hladko zjednotí tak politicky, ako aj kultúrne (a umelecky), nestalo sa tak. Východná Európa sa po roku 1989 ocitla so svojím umením v pozícii exota, na ktorý sa západ pozeral ako na nový druh živočícha v zoologickej záhrade. Aj to je však logicky zdôvodniteľné: kým východní umelci v rámci možností sledovali zásadné dianie na západnej umeleckej scéne aj za čias tvrdého socializmu, západní umelci nemali žiaden dôvod sledovať, čo sa deje na umeleckej scéne východu. Nebola pre nich nijako určujúca. Západ sa tak po osemdesiatom deviatom roku ocitol v pozícii "objavovateľa" umenia krajín východnej Európy. Radikálne rozdiely západného vnímania umenia východu pretrvávajú dodnes. A budú pretrvávať ešte dlho. Umenie každého obdobia má svoju nezvratnú identitu, ktorá sa spätne meniť nedá. Môže sa len vyvíjať. A proces vývoja vnímania umenia bez geopolitických nánosov nie je otázkou dní ani rokov, ale celých dlhých desaťročí. Autorka je výtvarná kritička.