Z autorov, ktorí debutovali v 90. rokoch, sa postupom času vyprofilovali viaceré autorské stálice. Ide najmä o trojicu Tomáš Horváth, Vladimír Balla, Michal Hvorecký, pričom každý z nich má výrazne vyhranený rukopis. (Situácia súčasnej slovenskej literatúry, 2)
Jeden z najoriginálnejších prozaikov strednej generácie sa volá Vladimír Balla. Píše najmä poviedky, ale i recenzie na knihy iných autorov. Vlastné texty podpisuje iba priezviskom, recenzie celým menom. (Oliver Rehák, SME)
Ani prepojenie reálneho a fantazijného sa neukazuje ako bezproblémová cesta z bludiska vlastnej autorskej ustrnutosti. Fantázia - absurdná, miestami až patologicky vystupňovaná - nie je u Ballu už klasicky stavom uvoľnenia, ale prednostne situáciou ohrozenia. Opäť teda iba rozširuje priestor pre ďalšie psychózy. V Ballovom podaní nekončiaca téma v zbierke poviedok Unglik nadobro stratila svoju príťažlivosť. (Dana Kršáková, Slovo)
Našťastie, ešte nevymreli autori s nevtieravo empatickou, zrkadlovo ironickou schopnosťou písať vtipne a zaujímavo aj o bežnom rozjímaní hĺbavejšieho smrteľníka v pomyselnom lese banalít. (Tamara Ivanová, InZine)
Balla ozdobuje ticho, tára. A je ho radosť počúvať, lebo aj Kant už povedal, že sme to my sami, kto predpisuje svetu jeho formy. (Jela Krajčovičová, Dotyky)
Kontroverzný autor Balla zostal verný poviedkam aj vo svojej v poradí už šiestej knihe. Okrem typických ballovských poviedok v nej nájdete celú škálu mikropríbehov, ktorých rozsah vtesnal na jednu stranu. V niektorých prípadoch dokonca pripomínajú aforizmy. Týkajú sa úplne banálnych situácií, akoby odpísaných priamo zo života, vďaka čomu Ballovo rozprávanie pôsobí sviežo a vtipne. (O najnovšej knihe De la Cruz, Mária Jenčíková, Pravda)