O mrazoch a klobúkoch

V decembri 1954 som si kúpil prvý klobúk a hneď nato udreli nevídané mrazy. Pamätám si to presne, 3. januára 1955 zomrel Fraňo Kráľ, spisovateľ, ktorý bol občianskym povolaním učiteľ, a na poslednej ceste ho boli vyprevadiť aj poslucháči Vysokej školy pedagogickej. Ako prvoročiak -- slovenčinár som nemohol medzi nimi chýbať. Klobúk nepomohol -- na klasikovom pohrebe mi omrzli uši.
Ten klobúk mi potom vzal jarný vietor a nebol by som si naň spomenul, keby mi včera nepadla znovu do ruky jedna z najveselších kníh, aké som v živote čítal (a podľa ktorej vznikla jedna z najsmutnejších opier) -- Zo života parížskej bohémy od Henriho Murgera. V tej knihe prežije bohém Rudolf ľúbostný románik s bohémkou Luizou. Kvôli intímku si pred jej prvou návštevou do svojho inak skromného bohémskeho príbytku zakúpi elegantnú sviečku. Postupne sa skracujúca sviečka je potom aj svedkom všetkých ďalších Luiziných návštev. Ľúbostný románik sa napokon skončí Luiziným zmiznutím a opustený Rudolf si (pri zvyšku spomínanej sviečky) číta jej rozlúčkový lístok, plný dojímavých pravopisných chýb:
"Nepočýtaj už so mnou, boskávam ťa naposledi. Zbohom. Luyza."
A v tej istej chvíli, keď ho dočíta, nastane tma -- aj elegantná sviečka navždy dohorela.
"Teda takto!" zvolá Rudolf, keď si uvedomí tajomný vzťah medzi životnosťou sviečky a životnosťou svojej lásky. "Keby som to bol tušil, kúpil by som dlhšiu."
Nie vždy si to uvedomujeme, ale všade okolo nás fungujú takéto tajomné vzťahy medzi vecami, ktoré zdanlivo vôbec nesúvisia. Napríklad i toto -- päťdesiat rokov som nevedel, čo je klobúk, až som zrazu po ňom znova zatúžil. Kúpil som si na staré kolená nový klobúk -- a bác. Znova udreli presne také isté nevídané mrazy ako pred polstoročím
Ospravedlňujem sa čitateľom HN aj ostatným občanom. Keby som to bol tušil, kúpil by som si druhý klobúk až v marci, aby tie mrazy aspoň netrvali tak dlho. Ale mám dve dobré správy. Prvá: aspoň sa ukázalo, že globálne otepľovanie vôbec nehrozí. A druhá: jar je pred dverami.