Keď sa Giuseppe Verdi narodil (1813), opera v Taliansku mala za sebou už tristoročné dejiny. Opery Nabucco, Rigoletto, Trubadúr, Traviata, Don Carlos, Maškarný bál či Sila osudu mu však priniesli nielen najväčšiu popularitu v Taliansku, ale aj európsky triumf. Jeho cesta k uznaniu však bola vykúpená osobnými tragédiami i profesionálnym sklamaním.
Po premiére opery Aida (pri príležitosti otvorenia Suezského prieplavu) sa 58-ročný skladateľ odmlčal. Zdalo sa, že umelecky sa unavil a vyčerpal. Uplynulo 16 rokov, kým znovu zažiaril. Čo bolo medzi tým? Utiahol sa na svoj statok v Santa Agate. Tam hospodáril, založil a financoval nemocnicu, organizoval verejné práce, dával stavať cesty, kanály, mosty, podporoval vdovy a siroty... Málokto však vedel, že bolestivo znášal nielen roky umeleckej neplodnosti, ale aj stúpajúcu popularitu nemeckého skladateľa Richarda Wagnera v Taliansku.
Legenda hovorí, že 70-ročný skladateľ tajne odcestoval do Benátok, kde sa podľa starej povesti na vlnách mora zrodila hudba. Dúfal, že na tomto mieste ho znovu "navštívi" tvorivá invencia. Do Benátok vtedy pricestoval aj nemecký skladateľ Richard Wagner s celou svojou suitou. Stretnutiu sa nedalo zabrániť. Wagnera ako veľkú hviezdu na každom kroku sprevádzali mladí talianski fanúšikovia. Bezhlavo ho oslavovali v divadlách i na námestiach. Fascinoval ich nielen osobným čarom, konfliktnou povahou a autoritatívnymi sklonmi, ale aj svojou hudbou. Verdi na svojich inkognito prechádzkach bol svedkom Wagnerovej popularity. Sklamaný prechádzal Námestím sv. Marka práve vo chvíli, keď kapela hrala známy pochod z Aidy. Keďže Wagner jeho hudbu nepoznal, nevenoval jej pozornosť a bavil sa ďalej. Verdi to pocítil ako tvrdú porážku. V hotelovej izbe napokon siahol po partitúre z Tanhäusera, ktorú nosil so sebou, ale dovtedy sa neodvážil do nej pozrieť. Čím dlhšie hral, tým viac sa mu tvár vyjasnievala, upokojovala. Keď ráno vstal, dospel k poznaniu, že je už pripravený na stretnutie s Wagnerom. Osud mu však pripravil krutý žart. Od hotelového sluhu sa dozvedel, že maestro zomrel vo chvíli, keď bol na ceste k nemu. Budúcnosť ukázala, že umenie obidvoch žije vedľa seba na svetových operných scénach bez toho, aby si konkurovali.
V dejinách hudby je dosť neobvyklé, aby po 16-ročnej odmlke skladateľ skomponoval rovnako majstrovské opery. Sedemdesiatštyriročný Verdi, keď sa vrátil k opernej tvorbe, doslova ohromil hudobný svet. Opera Othello bola geniálnou syntézou všetkého, čo Verdi vo svojom umení dosiahol. Vyrovnal sa s Wagnerovými operami a sám geniálnym spôsobom vytvoril nový typ hudobnej drámy. Opera Othello bola odpoveďou na klebety neprajníkov i fámy, že je už starý, vyčerpaný a svetu nemá čo povedať. Novou tvorbou všetkých umlčal.
Keď oslavoval osemdesiatku, pre vlastné potešenie napísal komickú operu Falstaff podľa Shakespearovej komédie Veselé panie z Windsoru. Znie v ľahkom tóne, srší novými hudobnými nápadmi, Verdiho hudba akoby sa smiala, žartovala a nastavovala zrkadlo ľudským slabostiam.
V posledných rokoch života sa venoval revízii starších diel a celkom úspešne sa pokúšal vykročiť zo sveta opery svojím Requiem a sakrálnymi skladbami Te deum a Stabat mater. Zomrel 27. januára 1901 (pred 105 rokmi) na následky komplikovaného infarktu. Komorný smútočný obrad sa konal presne podľa jeho želania "bez hudby a spevu". Ulice Milána v deň pohrebu zaplnilo dvadsaťosemtisíc Talianov. Žialili za kráľom opery.
StoryEditor