Nedávno sa v Pálffyho paláci konala vernisáž výstavy Nová krv s podtitulom Mladá slovenská maľba. Slovenskej maľbe, a predovšetkým tej mladej, sa dnes mimoriadne darí. Zvykne sa hovoriť o jej veľkom návrate a rehabilitácii. Myslím si, že toto konštatovanie je trochu zavádzajúce. Maľba tu bola zastúpená vždy v rovnakej miere, len pozornosť sa venovala skôr reflexii nových médií či inštalácie. Tieto tendencie boli v 90. rokoch a začiatkom prvého desaťročia 21. storočia dominantné a maľba ostávala trochu v ich úzadí. Keď prvotné nadšenie z nových technológií a ich aplikácií do sféry vizuálneho umenia opadlo, došlo k "znovuobjaveniu" kúzla klasickej maľby. Napadá mi, či aj nejaký iný odbor z okruhu tzv. klasických médií sa časom dožije podobnej rehabilitácie. Napríklad socha. Ako výtvarnú "disciplínu" ju už dnes vníma málokto. Atraktívnejšie sa stalo nachádzanie jej nových významov, formálnych uchopení. Socha dnes predstavuje oveľa širšie pole výrazových možností, čo potvrdzuje aj orientácia niektorých umelcov, experimentujúcich s hranicami sochárskeho média (Erwin Wurm, Thomas Hirschhorn, Gabriel Orozco, skupina XYZ). Definícia sochy má dnes nejasnejšie kontúry a sochárske výstupy variujú do najrôznejších podôb. Možno práve preto je nepravdepodobné, že by mohol nastať akýsi "návrat sochy". Chápanie sochy a s tým spojené jej podoby sa totiž vyvíjajú a menia a kontinuálny vývoj dokáže byť nenápadnejší než niečo, čo sa zásadnejšie nemení, iba istý čas nie je natoľko reflektované. Pretože maľba ostáva v jadre rovnaká. Výhodou jej formy je však minimálne to, že v očiach aj laickej verejnosti vzbudzuje dôveru a akýsi pocit familiárnosti, ako aj to, že predstavuje spomedzi iných foriem umeleckých výstupov hádam najhmatateľnejší artefakt, ktorý má dobré predpoklady na to, aby sa predával.