Žijeme v invázii audiovizuálnych produktov a mediálnych obsahov. Jej intenzita nezadržateľne narastá, noviny sa sťahujú na internet, balíčky audiovizuálnych a hudobných produktov možno doručiť do ktoréhokoľvek kúta sveta prostredníctvom televízora, počítača či mobilného telefónu. Vznik nových pamäťových médií a komunikačných sietí otvoril možnosti pre reálne aj virtuálne videopožičovne a technické systémy domáceho kina majú nahradiť premietanie filmov v kinosálach, ktorých jediným špecifickým znakom čoskoro zostanú len pukance. Pohyblivé obrázky, ktoré boli na sklonku 19. storočia základom filmu, sa dnes už môžu dostať takmer všade. Zatiaľ sa však nedostali tam, kam by to bolo azda najväčšmi potrebné - do učebných osnov základných či stredných škôl. Hoci sa deti s filmovou i audiovizuálnou kultúrou, s jej rozličnými prejavmi aj s čoraz menej zvládnuteľnou ponukou spontánne kontaktujú už od predškolského veku, náš výchovný a vzdelávací systém túto skutočnosť stále nie je schopný reflektovať. Napriek tomu, že reč obrazov je pre každého z nás prirodzenejšia a oveľa zrozumiteľnejšia než jazyk slov a filmy už väčšinou vnímame oveľa častejšie než literatúru, do našich školských učebníc a lavíc zatiaľ nedorazili. Mená a diela tvorcov, ktorí určovali vývin filmového umenia v uplynulom storočí, by ste márne hľadali v písomných školských prácach či v maturitných otázkach. A pritom viaceré európske krajiny intenzívne vyvíjajú aj uplatňujú programy filmovej výchovy na základných či stredných školách (vo Švédsku je kinematografia súčasťou všeobecného vzdelávania už od dvadsiatych rokov minulého storočia!). Sú si totiž vedomé toho, že zanedbávanie filmovej výchovy na školách nemôže v mladých ľuďoch eliminovať negatívne vplyvy narastajúcej mediálnej invázie, ale ich môže len umocniť. Tak, že aj Felliniho budú deti hľadať v cukrárni alebo medzi podenkovými celebritami. Autor je filmový kritik.