Kinematograf Martina Šmatláka

Najnovší český - a vďaka štátnej podpore i hereckej účasti čiastočne aj slovenský - film Obsluhoval jsem anglického krále sa zakrátko po svojom uvedení do kín stal typickým príkladom súčasnej rozpoltenosti českej kinematografie. Na jednej strane je priam neotrasiteľná návštevnosť českých filmov v ich rodnej krajine - anglický kráľ už počas prvého distribučného víkendu prekonal dovtedajší rekord Rafťákov, po piatich týždňoch od premiéry ho videlo takmer štvrť milióna divákov, jeho tržby sa blížia k tridsiatim miliónom korún (celkovými tržbami v českých kinách už predstihol aj bondovku Casino Royale), a po čase sa iste stane ďalšou televíznou "trvalkou" so zárukou sledovanosti aj pri dvadsiatej repríze. Film vybrali do súťaže medzinárodného festivalu v Berlíne, ktorý patrí medzi najprestížnejšie filmové podujatia. Z marketingového aj producentského hľadiska nepochybne vydarený projekt však na druhej strane vyvolal rozpaky či negatívne reakcie filmovej kritiky a znovu tak obnažil podstatu diskusie o hodnotovom smerovaní českej kinematografie. Tematická opatrnosť spojená s producentskou orientáciou na divácke "istoty" a otrepané klišé, únik od reality k nostalgicky prikrášleným obrázkom z minulosti, posilňovanie trhovej pozície hodnotovo priemerného "mainstreamu" či prázdne experimenty - to sú len niektoré dôsledky premeny bývalej štátnej filmovej tvorby na funkčný kinematografický priemysel s domácimi aj so zahraničnými investíciami. Bez väčšej podpory štátu sa tak síce podarilo zachovať produkčnú aj profesijnú kontinuitu českého filmu (za 15 rokov takmer 400 hraných filmov!), no zároveň sa odkryla jeho hodnotová neistota aj priveľká zotrvačnosť overených "tvorivých" schém. No pri ročnom priemere 400 miliónov korún investovaných do nových filmov a pri ešte väčších objemoch za služby pre zahraničné či reklamné štáby je v českom filme dnes aspoň prečo aj o čom diskutovať.