Okno, ktoré odkrýva záhadný príbeh

Všetko sa zmení, keď do Giovanninho života jedného dňa zavíta tajomný starší muž. Nevie, ako sa volá, nevie, kde býva, na nič si nespomína - stratil pamäť a odrazu stojí na ulici a pozerá sa meravo do diaľky. Giovanna je spočiatku nesvoja a vystrašená, keď mu jej manžel Filippo ponúkne pomoc. Je nervózna pri predstave, že by mal čudák u nich doma prenocovať. Ako však čas plynie, Giovanna sa začne zaujímať o jeho vnútro, o jeho zvláštne ticho, ktorým komunikuje s okolím a snaží sa pomaly rozlúštiť tajomstvo jeho minulosti.
Toto je iba jeden z príbehov tvoriacich dej psychologického filmu Okno naproti (vlaňajší víťaz filmu Karlovarského festivalu) režiséra Ferzana Özpeteka, známeho napríklad filmom Ignoranti. Autor hlavným príbehom otvára sondu do života zdanlivo šťastnej a spokojnej rodiny. Predstavuje príbeh matky dvoch detí - mladej, vitálnej a navonok emancipovanej ženy Giovanny (Giovanna Mezzogiornová) a odhaľuje neslobodu a úzkosť pod povrchom. Navonok spokojný rodinný a manželský život je znásilňovaný rešpektovaním zaužívaných konvencií a obmedzení. Giovanna nie je šťastná, pracuje v malej továrni na spracovanie hydiny a privyrába si pečením cukroviniek pre miestnu kaviareň. Jej manžel Filippo sa tiež rozhodol pre kompromis a zobral prácu na smeny. A potom je tu okno, okno naproti, kde býva sympatický neznámy sused Lorenzo, ktorého Giovanna po večeroch túžobne pozoruje s povinnou cigaretou v ruke.
Pomerne bežnú situáciu tridsiatničky unavenej manželstvom a príťažlivého muža odnaproti režisér dopĺňa druhým príbehom lásky, ktorý sa v útržkoch vynára z minulosti. Zo spomienok neznámeho starého muža (v podaní legendy talianskeho filmu Massima Girottiho) sa do prítomnosti premieta minulosť. Özpetek tak vzbudzuje priam detektívne napätie a záujem o životný príbeh tohto muža bez pamäti s vytetovaným číslom na predlaktí, iný druh zvedavosti vyvoláva sympatický mladý muž z okna naproti. Avšak v tomto momente sa akoby výpoveď režiséra na okamih stráca, príbeh sa stáva pomalším, keďže režisér nevyužil voyerské chúťky zvedavého diváka, ktoré sám vydráždil a napokon celkom neuspokojil. Či to bolo zámerom (známa finta, aby film pôsobil umeleckejším dojmom), to vie len režisér, keďže aj vášeň ľúbostnej scény sa prerušuje Giovanninými myšlienkami manželky a matky. Giovanna vie, že Lorenzo onedlho odíde za prácou do iného mesta a taktiež vie, že by si s ním - najmä po deviatich rokoch stereotypného manželstva - dokázala predstaviť nový život a nový začiatok ...
Özpetekova psychologická "detektívka" sa na jednej strane vyrieši, keď Giovanna zistí totožnosť starého muža a poskladá nezvyčajne pôsobiacu mozaiku jeho životného príbehu, na druhej strane však na záver ostane mnoho otázok a nevypovedaných myšlienok. Bez ohľadu na názory publika je isté, že sa touto metódou Özpetekovi podarilo ulahodiť vkusu viacerých festivalových porôt a na domácej talianskej pôde získal päť filmových Dávidov.